Predstavy o práci novinárov? Asi prvé slovo, ktorým by priemerný človek popísal prácu novinárov je dobrodružstvo. Zvláštne slovo. Má v sebe pozitívum.
„Keď prekonám ten moment, vedel som, že to zvládnem, ináč sa rozplačem v priamom prenose" spomína jeden z moderátorov spravodajskej televízie TVN 24 v Poľsku, ktorý pred rokom informoval o katastrofe prezidentského lietadla pri Smolensku. „Keď sme čítali zoznam mien osôb, ktoré boli na palube lietadla, čoraz viac sme si uvedomovali, čo sa stalo" dodáva jeho kolegyňa. Všetko sa dialo ako keby vo sne.
Cestujem autom na stretnutie do Šamorína. Meškám. Je desať hodín. V rozhlase počúvam správy. Ani slovo o katastrofe. Slováci to ešte nevedia. Chvíľu dúfam, že možno to predsa len nie je pravda... Hodinu neskôr, keď cestujem späť domov, už o tom hovoria všetci.
Ešte niekoľko prízemných povinností: pobaliť veci, niekoľko telefonátov, zohriať obed pre rodinu, ktorá k nám pricestovala na návštevu...
V trojčlennej posádke v redakčnom aute smerujúcim do Varšavy som jediná Poľka. Kolegovia sa snažia byť citliví. Uľaví sa im, keď po nejakom čase zavtipkujem. Adrenalín človeka k nejakým vnútorným myšlienkam nepustí. A ani na to nie je čas. Čakajú nás tri dni veľmi intenzívnej práce: rozhovory s politikmi, rodinami obetí, ľudmi, ktorí prišli zapáliť sviečky pred prezidentský palác...
„Až po niekoľkých dňoch, keď som si pozrel záznam z ranného vysielania z 10-teho apríla, som sa rozplakal" spomína moderator z televízie TVN 24. Jeho kolegyňa sa rozplakala v jeho náruči hneď po programe. „Musí prísť úľava a človek potrebuje ventilovať tie obrovské emócie" vysvetľuje redaktorka.
Nočný príchod z Varšavy domov. Ráno ma už čakajú ďalšie povinnosti. Snažím sa normálne fungovať. Keď sa vraciam večer domov z kurzu angličtiny, hltám slzy, ináč by mi priclonili videnie a nemohla by som šoférovať. Potom sledujem v televízii, ako na letisku vo Varšave pristáva lietadlo s ďalšími truhlami. Je mi na nič. Nejaké úvahy o zmysle života sa strácajú. Slzy už nehltám. Obraz sa rozmýva.
Bežný deň, bežného človeka. Kdekoľvek vo svete. Sedačka. Obývačka. Pohodlie. Pohár vína? Večera? V ruke diaľkový ovládač, noviny alebo počítačová myš. Správy, správy, správy. Katastrofy, tragédie, pohromy, živly, teroristické útoky. Plačúci ľudia.
Vypínam počítač. Niekto iný vypína kameru alebo mikrofón. Keby sa to netýkalo mňa, mojej krajiny, mohla by byť aj sedačka a obývačka, pohodlie, pohár vína a večera. Ale je to inak.
Takto vyzerá dobrodružstvo?
