Keď susedka (staršia pani) zazvonila s otázkou, či chcem kúpiť vajíčka, v rýchlosti som sa obzrela po chodbe a obula som si prvé topánky, ktoré som zbadala: lakované lodičky na opätkoch. Napadlo ma síce, že nepasujú k teplákom, ale išla som von len na chvíľu.
Vybehla som na ulicu, pred bránu. Chvíľu sme sa so susedkou rozprávali. Neprišlo mi na um, že keď stojím vo dverách bránky, niečo zlé sa môže stať. Zrazu zafúkal vietor a... buch! Dvere sa zavreli a ja som zostala na ulici. Bez kľúčov od brány. S vajíčkami v ruke. Čudne oblečená. S perspektívou čakania asi dve hodiny až kým sa manžel vráti domov.
Niekoľko myšlienok, ako sa dostať z tejto zvláštnej situácie, mi prebehlo hlavou, ale žiadna sa mi nezdala najlepším riešením.
A staršia pani? Potom, ako sa dozvedela, že neexistuje iný vstup na pozemok, pristavila svoj bicykel, aby som po ňom vyliezla na plot. Žeby som k vlastnému domu musela prechádzať cez plot? No ale nebolo iné východisko. Nastúpila som na bicykel. Tepláky sa mi zamotávali do pletiva, ale dôležite bolo to, že som už jednou nohou bola nad vytúženou zemou! Po krátkom boji sa mi podarilo dostať na správnu stranu. Pocítila som spokojnosť, že sa mi podarilo preskočiť plot! Bol predsa taký človek v dejinách Poľska, ktorý preskočil plot a začali sa diať veľké veci. Neskôr dostal nobelovú cenu, padol komunizmus a stal sa aj prezidentom Poľska. Bola som teda zvedavá, čo sa udeje v mojom živote?
S časovým odstupom vidím, že za ten rok života sa mi podarilo zdolať niekoľko iných prekážok.
