„Keď sa blížila 14-ta hodina, s hrôzou sme pozerali na hodiny" rozpráva niekedy môj manžel zážitky z reštaurácii v USA, kde pracoval pred 20-timi rokmi. Táto reštaurácia bola otvorená od skorých ranných hodín a o 14-tej bola záverečná. Keď sa vo dverách podniku presne o 14-tej objavil zákazník, povinnosťou zamestnancov bolo obslúžiť ho. „Niekedy, keď bola minúta pred záverečnou a v reštaurácii nebol žiaden zákazník, nevedeli sme to vydržať a z obavy, že sa niekto objaví, sme posúvali ručičky o tú minútu" priznáva môj manžel.
1. mája do konca pracovnej doby na pošte zostávalo 45 minút a ručičky hodín sa posunúť nedali. Ale to je štátny úrad, kde sa ešte stále dá hrať so zákazníkmi hru z dávnych čias: Ja - Zamestnanec som tu pánom! A preto pracovníčke prišlo na um, že odmietne zásielky prebrať. A čo, nech sa otravný zákazník naučí, že nebude Zamestnancovi kaziť nedeľu! Ako mi potom môj manžel hovoril, ešte sa pokúšal s pracovníčkou pošty vyjednávať, ale uhral len toľko, že si môže známky lepiť sám.
Sedela som v aute a čakala pred poštou na manžela. Netušila som, čo sa deje. Trvalo to dosť dlho a preto keď sa objavil, myslela som, že už je všetko vybavené. „Odparkujeme auto na parkovisko a poď tam so mnou, aby si mi pomohla lepiť známky" navrhol môj manžel. Keď som počula, s akým prístupom sa správali na pošte, nedalo mi to. Predstava lepiť približne 400 známok, keď za tú istú cenu sa dá poslať zásielky tak, že ich na pošte ofrankujú, sa mi zdala nespravodlivá. Najmä preto, že deň predtým som na poštu volala a uisťovala sa, či 1. mája pracujú. Nikto mi nepovedal ani slovo, že by sme mali prísť skôr. Nikde nebola tiež vylepená informácia, že v prípade väčších zásielok sa treba riadiť špeciálnymi pokynmi. „Najradšej chodím na poštu na Tomášikovej, kde mám obľúbenú pani, ktorá ma obslúži s úsmevom a bez problémov" komentoval po ceste môj manžel. Čiže všetko závisí od človeka, aký ma prístup k svojej práci a k zákazníkom! Keď sme dorazili na poštu asi som nevyzerala na niekoho, kto bude tichučko v kúte lepiť známky. Asi som vyzerala ako zákazník, ktorý vyžaduje a nie prosíka. Zrazu sme sa dozvedeli, že pol hodiny pred záverečnou predsa len zásielky zoberú. „Tak vďaka vám tu budem sedieť ešte dve hodiny dlhšie" dodala len na záver urazená pracovníčka. V jej očiach bolo vidno, že v jej prípade ručičky hodín vždy idú nesprávnym tempom.
