Bola raz krásna, malá krajinka od Tatier po Dunaj, s veľkým počtom lesov, v ktorých žili zvieratka. Každé štyri roky si zvieratká volili svojho kráľa. Jeden z tých krásnych lesov obývali aj zvieratká, ktoré sem prišli z iných krajín. Bolo ich 13 rodín. Každá iná: jedna v červeno-bielo-zelených tričkách, ktorá tancovala čardáš, druhá v pestrofarebných šatách spievala a tancovala s tamburínami v rukách, iná v čierno-červeno-žltých kostýmoch spievala šlágre, ďalšia v bielo-červených tričkách tancovala polonézu, ešte iná vystupovala v bielo-zeleno-červených farbách a predvádzala tanec choro... Tých v červeno-bielo-zelených tričkách bolo najviac, ale aj tí menej početní sa tu cítili dobre. Každá z rodín hovorila vo svojom jazyku a tak bolo v lese počuť maďarčinu, rómščinu, nemčinu, poľštinu, bulharštinu a ďaľšie jazyky. Ich spoločným jazykom bol jazyk kráľa - hostiteľa, čiže slovenčina. Svojou pestrosťou a farebnosťou sa obohacovali navzájom.
Každý z kráľov, podobne ako svojim - tunajším, tak aj tým trinástim rodinám dával peniaze na ich kultúrne aktivity. Pre prisťahovalecké rodiny bol vyčlenený špeciálny rozpočet, aby aj oni mohli žiť vo vlastnej kultúrne a aby nezabudli na svoju rodnú reč. Delili tie peniaze už dlhé roky tak, aby šancu dostali aj menej početní, aby ich kultúra nezahynula. Tak to chodí v demokracii.
Keď si zvieratká zvolili nového kráľa, rozhodol sa vymenovať nového správcu lesa „prisťahovalcov". Doteraz túto funkciu zastávali poradcovia kráľov, ktorí sa snažili rozhodovať spravodlivo. Teraz touto funkciou poveril kráľ jedného z rodiny tých viac početných, v červeno-bielo-zelených tričkách, ktorý pekne tancoval čardáš.
Po nejakom čase zvieratká na svojej lúke zbadali, na strome, kde si vždy lepili oznamy, informáciu o delení peňazí na ich kultúrne aktivity. Správca navrhoval ubrať malým rodinám a pridať „svojim" a tým pestrofarebným s tamburínami. Najviac, lebo až polovicu chcel zobrať tým v bielo-červených tričkách.
Zišli sa bielo-červení a rozmýšľali, čo budú robiť, keď prídu o toľké peniaze. Jedného z nich napadlo riešenie a preto im porozprával tento vtip:
Zvieratká v lese sa dopočujú, že medveď má zoznam, v ktorom sú zapísané zvieratá, ktoré plánuje roztrhať. Vyberie sa teda za medveďom líška a opýta sa, či je na zozname. Bola. „Teraz ma roztrháš?" opýta sa. „Áno" odpovie medveď a líšku roztrhá. To isté sa zopakuje s vlkom. Keď prichádza za medveďom zajac, aby sa dozvedel, či aj on je na čiernej listine a počuje kladnú odpoveď, opýta sa: „A nemohol by si ma vyškrtnúť?". Medveď chvíľu rozmyšla a odpovie: „Mohol". A zajaca vyčiarkne.
„Tak poďme za správcom, možno pochopí, že jeho projekt je pre nás likvidačný?" povedal jeden z rodiny bielo-červených. Ako povedali tak aj urobili a pobrali sa za správcom. Ten ale krútil hlavou a bol neúprosný. „Veď naši predkovia tu boli už od 11-teho storočia. Vždy sme sa snažili obohatiť tento les" argumentovali bielo-červené tričká. Keď videli, že rozhovor viazne, na koniec sa správcu opýtali na rovinu: „A nemohli by ste zmeniť tento návrh?". Dúfali, že sa situácia zopakuje, ako v prípade zajaca a medveďa. Darmo.
Ešte chceli hovoriť s kráľom alebo z niekým z jeho poradcov, ale tí ich odkázali na správcu.
O niekoľko dní správca zvolal poradu: na lúku si pozval zástupcov všetkých 13 zvieracích rodín. Tí najväčší mali po niekoľkých zástupcov, tí menší po jednom. Na pni, vo vreci boli peniaze, ktoré si mali rozdeliť. Najprv vystúpil zástupca bielo-červených a poprosil ostatných, aby nepodporovali návrh správcu, lebo tí menej početní sa ocitnú na okraji lesa. Uspel, lebo väčšina súcitila s „malými" (okrem červeno-bielo-zelených tričiek). „Dobré vedieť, že funguje solidarita medzi rodinami v tomto lese" konštatoval.
Správca vyhlásil prestávku a pod stromami rokoval s niektorými rodinami.
Po prestávke sa opätovne zišli zástupcovia 13 zvieracích rodín a hľadali riešenie, ako rozdeliť medzi sebou peniaze. Vždy, keď bol nejaký projekt ústretový voči malým, nepodporili ho veľkí. Bolo cítiť napätie, lebo pred prestávkou kráľ poslal svoju úradníčku, ktorá rodinám pohrozila, že keď sa nedohodnú, vreco s peniazmi si kráľ zoberie. Na koniec jeden z červeno-bielo-zelených tričiek ešte raz predostrel ten istý projekt pripravený správcom. Tento krát hlasovanie ukázalo, ako ľahko sa dá zabudnúť na solidaritu s malými susedmi, s ktorými žili v spoločnom lese dlhé roky. Veľkí si zobrali z vreca veľký obnos peňazí a tým malým dali len hŕstku.
Malé rodiny sa stiahli a žili na okraji lesa. Sem tam ešte bolo počuť ich spev, no stále slabší a slabší. Po celom lese sa niesli zvuky čardáša a pesničiek, v ktorých radostné znela tamburína.
Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
- Mami, ale to je veľmi smutná rozprávka, ja mam radšej také, v ktorých sú dobré víly, a končia šťastne - povedala dcéra.
- Ja viem, miláčik, zajtra ti takú porozprávam - odpovedala matka.
- A prečo kráľ nezakročil a neujal sa tých malých zvieratiek?
- Neviem, miláčik, možno sa kráľ obával, že si na trón opätovne nesadne a chcel si zaistiť volebné hlasy od tých viac početných rodín? A možno to bolo ešte ináč?
- Mami, a ty vieš tancovať polonézu?
- Trochu viem, ale babička - tá to vedela veľmi dobre.
- Ona bola Poľka?
- Áno, miláčik. A tancovala v súbore na veľkých pódiách.
- Ty si netancovala na veľkých pódiách?
- Nie, už sa to nedalo, mňa babička učila tancovať u nás doma.
- A naučíš aj mňa tú polonézu?
- Áno, miláčik. Spi už.... Dobrú noc.
