Ekonómovia, analytici či uvedomelý ľud si uvedomujú, že dnešná Európa a aj samotná Eurozóna nie je udržateľná a potrebuje zásadnú reformu. Pro-európski orientovaní politici bijú na poplach a jedinú možnosť vykľučkovať z krízy Eurozóny vidia vo vytvorení jednotnej fiškálnej politiky, ktorá je pre našu krajinu zo zrejmých dôvodov neprijateľná. Tábor euroskeptikov na čele s prezidentom Klausom zdôrazňujú fakt, že dôjde k následnej centralizácii a o rozpočtoch jednotlivých štátoch budú rozhodovať úradníci z Bruselu. Ivan Mikloš v nedávnej relácii Lampa vyjadril názor, že najefektívnejším riešením nie sú pôžičky či zjednocovanie fiškálnych politík ,ale reštrukturalizácia dlhov a tvrdé reformy, ktoré zmenia fungovanie ekonomík. Takýto názor sa javí najzodpovednejším, no len ťažko politicky dosiahnuteľným.
Je nutné si uvedomiť odlišnosť jednotlivých štátov v prijímaní zmien. Kým na Slovensku pred parlamentnými voľbami každá politická strana uchádzajúca sa o hlasy občanov tvrdila, že zvyšovanie daní nezavedú - opak bol pravdou. Vo Francúzsku zvyšovanie odchodu do dôchodku alebo iných zmien vyvoláva malé revolúcie. Oba príklady predstavujú extrémy a taktiež vyjadrujú akúsi nerovnováhu medzi voličmi a vládou. Je nepredstaviteľné nedodržať volebný sľub týkajúcej takej závažnej témy ako je zvyšovanie daní. Politici si to všemocne obhajujú nepriaznivou situáciou, ktorá je zrejmá, no neospravedlňuje to fakt, že zavádzali. Slovenský ľud zareagoval svojsky a prehltol túto skutočnosť. Francúzsky ľud charakteristický svojou vášňou protestovať a organizovať každý týždeň malú revolúciu si zvykol na druhej strane parazitovať na sociálnych výhodách štátu, ktorých sa nehodlajú vzdať.
My obyvatelia Eurozóny, ale i ministri či predsedovia vlád si musíme uvedomiť nebezpečenstvo vzniknutej situácie nielen z hľadiska ekonomického, ale i spoločenského. História nás musí učiť tomu, aby sme nespáchali dvakrát tú istú chybu, ale poučili sa z chýb našich predkov. Je možné bádať paralelu medzi súčasnou krízou a veľkou hospodárskou z prvej polovici minulého storočia. Neefektívne a laxné riešenie krízy vyústilo do vzniku diktatúr a xenofóbie. Vlády musia zamedziť prvým badateľným náznakom presadzovania pravicového i ľavicového extrémizmu do povedomia ľudí.
Je evidentné, že v štátoch eurozóny dochádza často k zavádzaniu na jednej strane, ale i parazitovaniu na sociálnych výhodách na strane druhej. Výsledkom týchto nezodpovedných krokov z oboch strán barikád je rastúca nedôvera Európsku Úniu a v menu Euro. Ak má projekt Euro, ale i cela Európska Únia prežiť musia sa pohnúť ľady a obe strany musia ustúpiť od týchto prejavov, pretože hrozí výrazné ekonomické a následné i spoločenské zhoršenie situácie.
