"Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) kedysi homosexualitu zaradila medzi duševné choroby. Nechať chorých ľudí behať po uliciach a nechať ich bez pomoci je veľmi vážna chyba." - výrok poslanca Štefana Kuffu v parlamente, vyvoláva otázku , či je to len názor bláznivého poslanca, alebo má Slovensko pred sebou ešte dlhú cestu k dosiahnutiu tolerancie a vzájomnej úcty...
Prepad "zodpovednej" pravicovej politiky bol po týchto voľbách taký jednoznačný ako keď slovenskí hokejisti zlyhali na domácom šampionáte. Gorily a Sasanky ovplyvnili tak voličov SDKU, SAS a sčasti i Mostu-Híd. Pomohli rebelujúceme Matovičovi a ponúkli samovládu Ficovi, avšak tieto výsledky očakával každý. Skutočným sklamaním je nenaplnenie cieľov konzervatívcov z KDH . . .
Obľúbená téma pred voľbami a tolerovaný nezáujem po voľbách, aj tak by sme mohli charakterizovať oblasť, o ktorej platí nepriama úmera vo vzťahu slov a skutkov, teda čím viac sa hovorí tým menej sa koná - školstvo.
Príbeh sa opakuje. Kedysi dávno-pradávno Anička a švárny Janko rozhodli sa obetovať pre druhých aj za cenu zníženia vlastného pohodlia. Dlho bojovali za náš národ proti zlým Maďarom a Rómom, kým ich zlé sily nerozoštvali. Hnev a urážky trvalý len krátko a našťastie nás všetkých táto švárna dvojka vrátila sa k možnosti spravodlivo vládnuť. Z posledných dní sme my hrdí Slováci opäť smutní, lebo láska medzi nimi sa opäť vytratila a začíname nadobúdať strach, že aj tie emisie budeme Maďarom predávať (aj keď za trhovú cenu), keď už spolu Janko a Anička nebudú.
Sú mladí , plní ideálov a väčšinou nepoškvrnení upadajúcou pracovnou morálkou – študenti. Časť študuje z presvedčenie a časť sa verejne hlási, že päť rokov obetujú pre tri písmenka pred menom. Po obdobiach stagnácie či úpadku vysokoškolského školstva nastal čas na zmenu. Dočkáme sa ...?
Od nepamäti bol ľudský záujem orientovaný v dvoch oblastiach – materiálnom a duchovnom. V súčasnej konzumnej spoločnosti zohrávajú čoraz dôležitejšiu úlohu peniaze a hmotné statky, čo však neznižuje záujem pre mnohých v oblasti duchovna. Možnosť slobodnej voľby náboženstva je právom každého jednotlivca a taktiež nosenie symbolov či odevov, ktoré vyjadrujú príslušnosť k danému náboženstvu. A preto sa nám vkladá otázka : „ Má štát morálne právo zakázať nosenie šatiek či iných prejavov k moslimskému alebo inému náboženstvu ?“
Predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda vyjadril v médiách myšlienku o potrebe z krátkodobého času, ale nutnosti z toho dlhodobého integrovať pravicové sily. Tento nápad je nepredstaviteľný z dôvodu odlišnosti medzi jednotlivými stranami. Z ideologického hľadiska sa svojou výraznou konzervatívnou orientáciou odlišujú najmä členovia KDH. Tí by svojou propagandou o výhrade svedomia a morálnych záväzkoch voči kresťanskej spoločnosti u nás mali držať líniu a jasný odkaz v zásadných otázkach, ale súčasné obdobie vlády dokazuje, že sa takto správajú len ak im to vyhovuje.
Už od nepamäti funguje ľudská spoločnosť na vzájomnej interakcii medzi pospolitým ľudom a vládnucou garnitúrou vyvolených - v dnešnej dobe volených predstaviteľov. História nás naučila, že ak ide o vzťah vzájomnej symbiózy, kedy jedna skupina potrebuje pre svoju existenciu a rozmach tú druhú - spoločnosť napreduje. Ak však dochádza k zavádzaniu na jednej strane alebo parazitovaniu zo strany druhej, vytvára sa živná pôda na špekuláciu a následnú nedôveru v celý systém. Dnes v neľahkom období plnom otázok je nutné konštatovať, že spoločnosť či politici nevedia a nedôverujú systému ako je nastavený teraz.
Svet, v ktorom žijeme nefunguje bez predsudkov či bariér. Mnohí pokladajú tento stav za neprijateľný a snažia sa ho všemožne zvrátiť aj pomocou implementácie tzv. pozitívnej diskriminácie do všetkých oblastí života (škola, politika či štruktúra zamestnancov v spoločnosti). Avšak nepredstavuje pojem pozitívna diskriminácia diskrimináciu väčšiny?
Sloboda je pre niekoho len slovo a pre iného pojem, pre ktorý sa oplatí podstúpiť akúkoľvek prekážku a obetovať aj to najcennejšie - vlastný život. Fedor Gál vyjadril v nedávnej relácii Lampa myšlienku, že až sloboda nám paradoxne ukázala koľko neslobody je medzi nami. Táto myšlienka vyjadruje odkaz a posolstvo, že aj demokracii je treba sa priúčať...
Ochrana a zabezpečovanie práv pracujúcich pred nenásytnými vykorisťovateľmi z radu zamestnávateľov. Azda každý odborár vníma svoje poslanie práve podobnými revolučnými výkladmi svojho poslania. No stará múdrosť je nekompromisná, ale o to viac vystihuje merítko veci : „horší ako triedny nepriateľ je len aktívny blbec...“
Neskúsení politickí juniori zo strany SaS sa podieľajú na exekutíve viac ako sto dní a za ten krátky čas zamútili vody našich politických vôd viac než dosť...
Sme problematickí, drzí, nevzdelaní... Starší ľudia sú pohoršení našim správaním, hudbou, rečou či životným štýlom. Ale je dnešná generácia skutočne tak skazená a odlišná od tej predošlej alebo sú to len predsudky voči niečomu novému a inému...?
„Drogy jsou špatné, áááno.“ Známy satirický citát z kontroverzného amerického seriálu South Park, ktorý vystihuje naivný prístup inštitúcií (najmä škôl) k problematike drogových závislostí...
Tak ako hudba či móda určujú trendy čo sa počúva a čo nosí podobné prirovnanie čo sa “nosí“ a “počúva“ určuje aj politická scéna...
“Šachová partia“ novopečenej vlády s opozíciou sa ešte nezačala, no napriek tomu štyria vlastní pešiaci svojimi neuváženými ťahmi ohrozili svoju kráľovnú...
U nás doma, ale aj u našich bratov máme vlády zostavené a poznáme aj mená ministrov jednotlivých rezortov a podobne ako my i Česi riešia otázku : Je spôsobilá ministrovať aj osoba, ktorá nie je z “fachu“?
Popularita ruského premiéra v jeho Ruskej federácii čoraz rýchlejšie klesá a tak sa neštíti ani tento politik využívať marketingové “fígle“.
Globalizácia predstavuje pre niekoho nástroj pre zvýšenie životnej úrovne a pre iných je to diablov nástroj na zvyšovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými krajinami. Je nutné zmeniť ponímanie tohto pojmu. Je smutným faktom, že výučba na základných a stredných školách o tomto fenoméne úplne absentuje. Je potrebné zodpovedať si otázku : „Predstavuje pre nás globalizácia príležitosť alebo hrozbu?“
Slovenská republika či už ako suverénna krajina alebo ako súčasť spoločného štátu s Českom nemala vo svojej histórii veľa skúseností s demokraciou a zahraničnou integráciou, teda ak nepočítame centralisticky riadený spolok RVHP. Po vyhnaní boľševika mali ľudia šialené očakávania, že za pár rokov dobehneme kapitalistické krajiny. Po mečiarizme nastalo vytriezvenie, ale po príchode reformných vlád sme sa prvého mája roku 2004 stali súčasťou rodiny vyspelých európskych štátov. Po veľkej sláve a nadšení si aj teraz začíname uvedomovať, že to v únii nie je až také rúžové...
