Osobu českého ministra dopravy Víta Bártu alebo slovenského ministra obrany Ľubomíra Galka spája fakt, že obaja pracovali pred príchodom do politiky v súkromnej sfére na pozíciách manažérov a taktiež obaja sa stali ministrami v rezortoch, v ktorých sa ich prax rovná nule. Diskusiu dosadzovania ministerských nominantov môžeme prirovnať k dvom prístupom riadenia - americkému a japonskému. Japonský prístup riadenia je charakteristický najmä tým, že manažéri z vrcholného vedenia si prešli hierarchicky všetkými stupňami riadenia a sú oddaní a zameraní výlučne pre danú konkrétnu spoločnosť. Americký prístup riadenia vyznáva štatút postu profesionálneho manažéra, ktorý fluktuluje nielen medzi podnikmi v príbuznom odvetví, ale i v odvetví nepríbuznom, nakoľko obhajujú svoju špecializačnú neodbornosť tým, že sa obkolesia tímom odborníkov zo špecializácie.
Je zrejmé, že post ministra je špecifická pozícia, ale jeho hlavná úloha spočíva v riadení a nie v odborných rozhodnutiach, pretože k týmto otázkam má byť obklopený správnym tímom, ktorý má zabezpečiť odbornú úroveň rozhodnutí.
Tento text nie je obhajobou pána Bártu ani pána Galka, pretože na ich hodnotenie je ešte priskoro, ale na obhajobu myšlienky, že nemusí byť nutnou podmienkou, aby rezort viedol odborník z "fachu", ale aby ňou bol fakt, že daná osoba je schopná riadiť, viesť a motivovať ľudí.
