Bismarck, nemecký významný politik, historicky diskutabilná osobnosť, nemohol vedieť, že socialistická revolúcia zvíťazí v najzaostalejšej krajine. Že model usporiadania ich spoločnosti sa postupne, najmä po 2. svetovej vojne, rozšíri do ďalších krajín.
Ruský model s obdivom pre cára, prevteleného do „ Báťušku “ , geniálneho vodcu, maršála či mysliteľa, sa po 1. svetovej vojne zapracuje do vznikajúcich komunistických strán.
Postavme si otázku : Na čom stroskotala komunistická strana Československa ? Na množstve chýb a omylov, ktoré viedli k jej postupnej neobľúbenosti, až k nenávisti voči jej členom. Predovšetkým aparátnikom.
Bismarck mal pravdu, lebo v prvých momentoch revolúcie géniovia a jej tribúni prinášajú pokrok. Ale po nich postupne nastupujú k moci pod nosnými revolučnými heslami anarchisti, kriminálnici, rozkrádači, podvodníci a darmožráči, ktorí ťažia zo zmeny spoločenského poriadku, či vlastníctva výrobných prostriedkov. Doplácajú na nich masy tribúnmi sfanatizovaných občanov, ktorí uskutočnili revolúciu. Masy demonštrujúce na námestiach či bojujúce na barikádach. Komunisti v ČSSR koncom osemdesiatych rokov už mali prehraný boj o občana voliča, ktorého po roku 1921 a najmä po roku 1948 mali na svojej strane.
Čo spôsobilo sklamanie občanov z politiky komunistickej strany? Na prvom mieste bezohľadné brachiálne uplatňovanie potlačovateľskej funkcie uplatňovanej cez príslušníkov ŠTB, políciu a armádu. Žalárovanie, popravy nevinných ľudí či streľba na hranici do utekajúcich pred režimom. Potláčanie iného názoru.
Ak si mal iný názor či svetonázor, tak si bol nežiadúca osobnosť. Monopol vedúcej úlohy strany sa bezohľadne uplatňoval v celej spoločnosti zhora nadol. Všetci boli viazaní straníckymi uzneseniami, príkazmi. V spoločnosti sa uplatňovala zásada „ Báťušku “. Na každom pracovisku, v každom kolektíve rozhodoval miesto riaditeľa stranícky výbor. Jeho predseda bol viacmenej „ šedou eminenciou “, ktorá rozhodovala o smerovaní pracoviska, kolektívu, regiónu, obce, družstva. On rozhodoval o kádrovom zabezpečení, t.j. o obsadení kádrových miest na pracovisku. Uplatniť sa mohol len ten, ktorý bol s ním spriaznený či poslušný. Obvyklou frázou bolo : „ Strana to chce, strana rozhodla! “ V podstate to bol však predseda strany, ktorý rozhodol.
Prehnaná zviazanosť s politikou strany bola a žiaľ i dnes je to najhoršie čoho sa naša spoločnosť nezbavila. Uplatňuje to vo vyšších leveloch. Máme takú vládu, akých máme občanov - voličov.
Elitárstvo
Komunistická strana po roku 1968 v období normalizácie dospela do štádia, že v riadiacej práci, a to nielen vo výstavbe vlastného aparátu, začali uplatňovať elitárstvo. Staré - „osvedčené “ kádre boli neomylné, v pohovorových skupinách vylučovali z radov strany, štátnej správy, podnikov, družstiev, v školách, kultúrnych zariadeniach ... schopných, nadaných odborníkov, a to s cieľom upevniť si svoje postavenie. Vylúčení pracovníci museli vykonávať menej kvalifikovanú prácu, boli na dlhé roky vyčlenení zo spoločnosti. Nikoho nezaujímalo, že spoločnosť stratila zväčša najlepších odborníkov. Strana začala uplatňovať kvóty prijatia za kandidáta. To boli najväčšie omyly strany, ktoré prispeli ku jej koncu. Žiadna strana si nemôže dovoliť ignorovať záujem občanov o vstup do jej radov.
Aparátníctvo.
Popri štátnej správe, národných výboroch vznikli mestské, okresné, krajské, ústredné / KSS, KSČ / komunistické úrady - výbory. Zväčša plné aj neschopných kádrov, na ktorých museli ostatní pracovať. Títo aparátníci mali vlastné sanatória, osobitnú zdravotnú starostlivosť i dôchodky. Pravdu však vždy mali len oni, ktorí rozhodovali o bytí či nebytí. O všetkom rozhodovalo byro. Nie raz práve nimi boli uprednostňovaní nositelia ľudskej hlúposti, karieristi, bonzáci, či alkoholici. Prekvital „ papalášizmus “.
Boli tu i ďalšie faktory. Jednostranná - z východu nadiktovaná forma ekonomiky. Zákaz vycestovať do sveta, strata slobody v rozhodovaní a podnikaní, vytváranie nomenklatúry a kádrových rezerv.
Nástup Gorbačova a jeho perestrojky.
Znamenal stratu strategickej, vojenskej i morálnej podpory, vtedajšieho prestárleho vedenia komunistickej strany, ktoré nebolo ochotné a schopné akceptovať meniace sa usporiadanie sveta.
Mohol by som pokračovať ďalšími argumentami. Ale veľa sa toho nezmenilo k lepšiemu ani po revolúcii v roku 1989. Okrem slobody v podnikaní a ponúkaní lacnej pracovnej sily na trhu práce, či slobody ju ponúkať aj v cudzine. O všetkom naďalej rozhoduje diktátor, Igor Matovič a hŕstka jeho klonov združených v jeho hnutí. Miesto ústredného výboru je tu koaličná rada, ktorá rozhoduje o tom, čo bude predložené či prerokované. V parlamente musí byť prst vodcu hore, inak to nebude schválené. Verejná mienka občanov nikoho nezaujíma a nie je akceptovaná politikmi, poslancami. Síce sme sa zbavili vedúcej úlohy KSČ, ale upadla naša životná úroveň. Sociálne výhody odišli do zabudnutia. Prirovnávať dnešnú životnú úroveň so životom pred rokom 1989 už nie je v móde. Lebo životná úroveň terajších papalášov je vysoká a ostatní sa musia o seba postarať sami. Ak to nedokážu, budú žiť v chudobe.
Životná úroveň podstatnej časti občanov potvrdzuje, že „ nežná revolúcia “ umožnila lepší život len hŕstke po revolúcii sa trvale adaptovanej sociálnej vrstve politikov a štátnemu aparátu. Zmena vlastníctva výrobných prostriedkov a orientácia našej vnútornej a zahraničnej politiky nepriniesli masám z námestí očakávanú zmenu približujúcu sa úrovni západných štátov.
Prečo asi terajších politikov nezaujíma, ako sme žili pred rokom 1989 ? Prečo zakazujú o tom hovoriť či písať ? ... Asi preto, lebo sa u terajších papalášov predsa len niečo zmenilo. Tí komunistickí sa vozili v Tatrách 613 a terajší v čele s diktátorom Igorom Matovičom, od jesene 2020 v státisícových opancierovaných bavorákoch s ochrankou. A teraz si kupujú za 2,4 milióna eur opancierované a klimatizované AUDI. Vozia sa ako najchránenejší svetoví lídri imperiálnych mocností. Tí predošlí, bývalí v králikárňach / podľa Havela / a terajší v palácoch, ktoré si kupujú, či dávajú stavať na kľúčik. Králikárne terajší developeri predávajú za státisíce.
Osobne som presvedčený, že lepšia budúcnosť ľudstva a predovšetkým jeho relatívne bezkonfliktné súžitie je možné jedine bez náboženstiev, veľkokapitálu a strán. Bez delenia ľudstva na občanov žiadúcich a nežiadúcich, bohatých a chudobných, rasove podceňovaných či vyvyšovaných, správnych či nesprávnych. Zviazanosť s politickou stranou je to najhoršie, k čomu sme sa na Slovensku dopracovali.
Ale to sú kacírske myšlienky hodné ohňa na hranici.
6.4.2023 Víťazoslav Würschner, zaslúžilý pracovník kultúry
