Omyl. V jeden krásny ferbruárový deň som prehovorila kolegyňu na kúpenie leteniek do Milána, keď už boli také lacné :o) Výber miesta radšej nebudem komentovať, prebiehal štýlom - Dublin drahý, Paríž drahý, bola si v Miláne?, ešte nie, tak poďme tam :o))
Všetko bolo v poriadku, let bol krásny - svietilo nám slniečko a na letisku Miláne nám tiež dokázali predať po anglicky lístky na city shuttle.
Do hotela sme išli pešo, nakoľko blúdiť metrom nemalo zmysel. Metro je v Miláne celkom prehľadné, pokiaľ máte mapku a podarí sa Vám kúpiť po taliansky lístky :o) Hotel sme mali rezervovaný celkom útulný s varovaním, že v ňom nikto po anglicky nehovorí a na raňajky podávajú sladkosti s kávou z automatu. No už dávno som si nepripadala tak trápne nevzdelane ako v Taliansku. Nikdy som si nemyslela, že ak vieme spolu s kolegyňou anglicky, nemecky, francúzsky a trochu portugalsky, že nám nebude NIKTO rozumieť. A veru nerozumeli. Ani v hoteli, obchodoch s oblečením, potravinách, fast foode, reštaurácii (s výnikou keď som chcela na cestoviny potatos namiesto tomatos...pripúšťam - to by mi ani vlastná mamina nerozumela :o)
Taaakže sa v každom prípade pri podobnej ceste vyzbrojte ešte tučnejším turistickým slovníkom ako sme mali my a veľkým balíkom trpezlivosti. Veľa šťastia prajem pri vysvetľovaní potreby vymeniť žiarovku v lampe na stope izby, pri prinesenom čaji pri prosbe o čokoládu, pri zákaze výstupu na Duomo kvôli mrholeniu a predovšetkým telefonickom objednávani taxíka ;o)
