Kým som zavesil bežky
alebo za dva dni z Babej hory na Veľkú Raču.
Keď sme vlani na Veľký piatok za necelých 15 hodín prešli na bežkách z Oravskej priehrady do Žiliny ( 75 km a 2000 m prevýšenia), zdalo sa mi, že to zostane mojou najväčšou bežkárskou výzvou.
Znovu sa však blížil Veľký piatok a ja som cítil, že sa čosi chystá. A naozaj. Pár dní predtým mi zavolal Fero Ferenc, či by sme neprešli z Babej hory na Veľkú Raču cez Pilsko. Vraj by sa to za tri dni dalo stihnúť. Trasa meria ,,iba“ 81 km, ale má veľa prevýšenia. Koľko, to nevedel. Ja som mal však iba dva dni voľna a ďalšieho do partie sme nenašli. Tak sme vyrazili dvaja, aby sme skúsili, kam sa dá za dva dni dôjsť.
Vo štvrtok večer sme sa autobusom presunuli cez Námestovo do Rabče a odtiaľ pešo na Slanú vodu. Tu sme prespali. Ráno o šiestej sme už boli na ceste k Babej hore. Hory boli v mrakoch a drobne mrholilo.
Nástupová cesta bola rozbitá mohutnou ťažbou dreva a tak si bežky pripíname až pri hájovni.Stúpame rýchlo. Fero má na bežkách pripnuté tulenie pásy a ja mám bežky so ,,šupinkami“. Ideme hrebeňom, ktorý nie je vyznačený. Nad pásmom lesa je hustá hmla, silný vietor a ostré kryštáliky snehu nám znemožňujú orientáciu. Sme príjemne prekvapení, keď tesne po ôsmej doslovne narazíme do vrcholovej mohyly na Babej hore vo výške 1.723 metrov. Nečas nás ženie ďalej. S odopnutými lyžami schádzame pár desiatok metrov po vrcholových skalách, kým narazíme na súvislejšiu snehovú pokrývku a naberieme po tyčovom značení smer Malá Babia hora. Tu už vietor nie je taký prudký, aj viditeľnosť sa zlepšila, no sneženie sa mení na dážď. Snehu je dosť. Ideme striktne po hranici s Poľskom a orientujeme sa najmä podľa hraničných stĺpov. Líniu hranice, ktorá spája všetky najvyššie body pohoria tvorí zväčša vysekaný pás stromov v šírke cca 6 metrov, a je často prerušovaný popadanými stromami. Strmé úseky preverujú našu odvahu a umenie jazdy pomedzi stromy v hustom lese.
Cez Beskydok,Gluchačky a Westku schádzame do sedla Hliny ( 804 metrov ), kde je hraničný prechod. Dáme s čaj a v hustom daždi začíname výstup na Pilsko. So stúpajúcou výškou sa dážď mení na husté sneženie, znižuje sa viditeľnosť a vietor zosilňuje. Nad pásmom lesa sú hraničné stĺpy zapadnuté snehom a tak sa orientujeme ,,šiestym“ zmyslom. Podarí sa nám trafiť vrchol Pilska ( 1.557 metrov ) a po ľudoprázdnej zjazdovke schádzame na chatu. Sú štyri hodiny odpoludnia a začíname sa zaoberať myšlienkou kde prespať. Dva čaje nás optimisticky naladia a s novým elánom vystupujeme na hraničný hrebeň. Cestu nám uľahčuje stopa po snežných skútroch, ktoré sa občas v oblasti okolo Pilska vyskytnú. Stmieva sa, keď sa nám o pol ôsmej, do nitky mokrým podarí uvidieť dym z komína Chaty pod Krawcovým vrchom. Sme spokojní.
Za sebou máme 45 km a 3.150 metrov prevýšenia.
Na chate s kapacitou 28 lôžok sme jediní hostia. Chatár hneď za pomoci autogénu zakúri v krbe a my máme možnosť do rána trochu obschnúť.
Ráno o siedmej sme už na ceste. Je zamračené, ale neprší, ani nesneží.Cez Solisko zdolávame veľmi strmý Úšust i tiahly Beskyd. 280 metrové prevýšenie na Rycierowu horu zvládame za pol hodiny, čo je vzhľadom k tomu, čo máme za sebou slušné tempo. Aj počasie sa umúdrilo a na obzore vidíme náš cieľ Veľkú Raču. Dovtedy, kým na ňu vyjdeme nás čaká niekoľko strmých výstupov i prudkých zostupov. Zo sedla Pod orlom nás oboch chytá akási kríza.Myslel som, že vidina konca mi dodá silu a miesto toho sa skoro ,,plazíme“,často oddychujúc. Som i dosť dehydrovaný z nedostatku tekutín. Tesne pred štvrtou sme na Veľkej Rači ( 1.236 metrov).Za sebou máme 36 km a 2.120 metrov prevýšenia. A ešte chytáme skibus z Dedovky. Boli to dva naplno využité dni a ja spokojne môžem ,, zavesiť bežky na klinec“. Zima bola krásna a na jej záver sme urobili krásnu bodku.
Jožko Zábojník
