HISTÓRIA
Históriajaponského meča sa začala písať približne v 6.storočí p.n.l., keď cisár Jimmu Tenno dobyl väčšinuJaponska. V tomto období sa Japonci inšpirovali mečmi zČíny. Preto boli prvé japonské meče praktickynapodobeninami čínskych mečov s priamou čepeľouobojstranne brúsenou. V Japonsku má od mýtyckýchdôb meč postavenie zbrane a zároveň symbolu moci. Vdochovaných japonských historických prameňochsa stráca vznik meča v mýtických temnotáchale pôsobenie čínskeho vplyvu na jeho rannývývoj je zrejmý.
Podľa legendy,ktorá nie je príliš vzdialená od pravdy, bolprvý samurajský meč vyrobený okolo roku 700n.l. Kováčom Amakuni. Avšak doložené záznamyo výrobe zakriveného meča s jedným ostrímv štýle japonsej katany sa datujú okolo roku 900n.l. Jedná sa o doložené záznamy, no takýtodruh meča bol určite používaný už skôr.
Japonskýmeč – KATANA sa vyvíjal celým obdobím jehovýroby od roku 900 n.l. Jeho vývoj sa dározdeliť do následovných období
* Djokotó(? - r. 960)
* Kotó (r. 964 - r.1596)
* Shintó(r. 1596 - r. 1780)
* Shinshintó (r. 1780 - r.1877)
*Gendaitó (r. 1877 - r. 1945)
* Shisakutó (r. 1945 -dnešná doba)
Triedasamurajov vznikla v prvom, najstaršom období výrobymečov (900 – 1530 n.l.) Moc sa dala získať jedineprostredníctvom vojen a meč sa stal hlavnou bojovou zbraňou.Vojny a smrť boli bežnou súčasťou života. Vtedajšívojenský vládca Šógun však kládol veľkýdôraz na kultúru a umenie ako protipól k vojne apreto Japonsko napriek vojne nekleslo na úroveň barbarov.Meče vyrobené v tomto období sa považujú zanajkvalitnejšie v dejinách vôbec.
Meč sa stalkaždodennou potrebou a nosil sa neustále. Pomaly sa vyvíjala staršie zbrane nahradili jednosečné zbrane so zakrivenoučepeľou a tie neskôr nahradili špeciálne kalenémeče. Samuraji mali právo nosiť dva meče vo dvojici, bojovýmeč Katana súčasne s kratším mečom Wakizashi (aprípadne aj s dýkou Tantó). Wakizashi bol mečpoužívaný len zriedka, spravidla v boji na chodbeprípadne v lese kde priestor nedovoľoval boj s dlhou Katanou.Krátky meč sa nepoužíval len výnimočne.Záležalo na školách a klanoch. Boli školy ktorécvičili len boj s dvoma krátkymi mečmi samozrejme vklasickom ponímaní sa krátky meč používalaž keď bojovník prišiel o svoj meč Katanu.
Podľa dĺžky sa meče delili na štyri druhy:
Tači90cm (nosil sa ostrím nadol)
dlhý meč Daitó-Katana, 60-75cm (nosil sa ostrím nahor)
krátkymeč Wakizashi 30-60cm (ostrím nahor)
dýkyTantó.. 15-30cm
Samotnýmeč Katana bol používaný v boji, meč bol súčasťousamuraja a jeho života, bol niečo ako samurajova duša, ak samurajstratil meč stratil aj právo na život. (strata meča boladostatočným dôvodom na spáchanie rituálnejsamovraždy seppuku nesprávne nazývanej harakiri čo ječínsky výraz)
Používaniea nosenie meča bolo veľmi prísne a detailne definovanév podrobne prepracovanej etikete. Bojovníci veľmi úzkostlivoa nekompromisne dodržiavali tieto pravidlá a nikomu nebolotolerované akékoľvek ich porušenie.
Úcta kmeču a jeho uctievaniu je záležitosťou neskoršiehoobdobia. Na začiatku boli samuraji len chladnokrvní zabijacia neľútostní bojovníci pre ktorých bolmeč hlavne nástrojom obživy a cenili si ho tak ako siremeselníci dokážu vážiť kvalitnýnástroj. Až s príchodom budhizmu do Japonska sarozvíja úcta k meču spojená s kódexomBushido.
Problematikesamotnej úcty k meču by mohla byť venovaná celádaľšia práca, žiaľ v našich stredoeurópskychpodmienkach sa dá dopracovať k podrobnejším informáciam len veľmi ťažko. V Japonsku existujú ajškoly pre štúdium meča a majstri ktorí dokážurozoznávať a čitať z estetiky majstrovských mečov.
VÝROBA
Vykovať kvalitnýmeč nebolo len otázkou manuálnej kováčskejzručnosti ale taktiež umeleckého cítenia technickýchznalostí a zároveň súčasť kultu.
Skôr ako začal majster kováčprácu na svojom diele podstúpil rituálnu očistutela, ktorá pozostávala okrem iného oblečeniačistého odevu, zakrytia vlasov, krátkej meditáciektorá mala sústrediť ducha na prácu predoltárom, ktorý bol súčasťou každej dielne.
Pracovný priestor bol ohradenýz rituálnych dôvodov povrazom z ryžovej slamy ktorýmal chrániť pracovný priestor pred znečistením.
V dobách kedy sečná funkcia meča začala nahrádzaťbodnú hľadali kováči formu čepele, ktorá bymala rovnomernú a zároveň efektívnu funkciu pocelej dĺžke meča. Až po mnohých skúškach dospeli kobjavu, že tvrdá a ako britva ostrá oceľ pri nárazena zbroj praskne, na druhej strane sa nezlomiteľná čepeľvyrobená z mäkšieho materiálu zas ohne.
Japonci plnevyužívali výhodu technológie kalenia, ktorúvynašli. Oceľ ak sa z vysokej teploty prudko ochladí stávasa pevnou avšak krehkou. Pri pomalšom ochladzovaní z nižšíchteplôt je zasa pružná ale mäkka a nedržíostrie. Preto bolo pri výrobe používanékontrolované ohrievanie a ochladzovanie čepele. Jednalo sa oochranu chrbta meča pomocou ílu alebo blata okrem čepele,čím sa zabezpečovalo rozdielne zohriate týchto dvoch častí ako aj ich ochladenie a to zabezpečilo tvrdé atrvácne ostrie a pružnú čepeľ.
Doba výrobykvalitnej čepele závisela na mnohých faktoroch, alevšeobecne sa dá konštatovať, že čas od zahájeniatavby po vykovanie a zakalenie, bol približne 10 až 14 dní.Najviac času zaberala tavba. V starom Japonsku sa na tavenie rudypoužívali pece zvané Tatara a tavenie rudy v nichtrvalo približne sedem až desať dní. Zbieranie vytavenejocele, triedenie kvalitnejších kusov od menej kvalitnýcha skladanie do balíčkov - paketov trvalo približne pol dňa.
Potomnasledovalo kovanie prekladaním, kalenie a temperovanie. Druhýdeň majster rozbíjal vykované oceľové kusy atriedil ich podľa obsahu uhlíku. (oceľ s vyššímobsahom uhlíku oddeľoval od tej z nižším obsahom)tieto neskôr podľa vlastnej originálnej “receptúry”ktorá sa z generácie na generáciu dedila lenprostredníctvom ústneho podania.
Vo vyhni všetkorozpálil a kladivom kúsky oceli spojoval do homogénnehotvaru až pokiaľ vykoval prvý polotovar čepele. Tento sanadaľej opracovával koval a kalil.
V záverečnejfáze kováč oceľ preložil po dĺžke a vytvaroval dopísmena V. Vložil do nej jadro z mäkšej-nízkouhlíkatejocele, ktorá sa taktiež kovala a prekladala zhruba desaťkrát. Po vložení jadra sa polotovar zahrieval a kovalpokiaľ sa tieto rôznorodé materiály dokonalespojili.
Najzaujímavejšou časťou výroby meča je samotnéprekladanie a prekovanie kovu. Táto oceľ bola preloženáa a prekovaná viac ako tridsaťkrát. Tento výkonzabezpečuje niektoré nasledovné veci:
odstráňuje bublinky vkove,
vyrovnáva kov a zabezpečujerovnomerný obsah niektorých prvkov (ako C, Cu, Mn) pocelej dĺžke čepele,
vytvára vrstvy (Tátoštruktúra dodáva kovu mechanické vlastnostiocele),
spevňujekov,
Vo všeobecnostisa verilo, že vyšší počet vrstiev zabezpečí vyššiukvalitu čepele sú doložené aj ojedineléprípady kedy počet preložení ocele prevýšilmilión vrstiev. Avšak dnes už je známe, že prílišnýmvrstvením oceľ skôr stráca na kvalite.
Hotovúprácu dalej odovzdal brusičovi a leštičovi na ďaľšiespracovanie.
BRÚSENIE A LEŠTENIE
Pôvodnebol majster kováč aj brúsičom a leštičom, takžecelú čepeľ vyrobil celkom sám približne za mesiac.No nároky na kvalitu mečov sa časom zvyšovali a zároveňso zvyšujúcou sa kvalitou vzrastala aj úroveň výroby.Brúsenie a leštenie čepelí ako finálnu časťprevzal samostatný špecialista ktorý po pätnástichaž dvadsiatich dňoch odovzdal prácu majstrovi.
Brúsičmal za úlohu dodávať čepeliam mečov ostrosť.Leštenie je v podstate tiež obrusovací proces. Každýbrúsny kameň zanecháva jemné škabance napovrchu čepele, preto brúsič používa radu brúsnychkameňov v odstupňovanej jemnosti tak, že z nich ten najjemnejšíspôsobuje škrabance jemnejšie než viditelná štruktúrakovu vykovaná majstrom.
Dobrýleštič dokáže odhaliť všetky krásy čepele. Nazákladné brúsenie sa používali veľkéa hrubé kamene pričom brúsenie v tejto počiatočnejfázi muselo prebiehať veľmi obozretne a presne aby sazabránilo vzniku silných hlbokých škrabancov.Každá čepeľ potrebovala individálny prístuppri brúsení kôli kresbe, štruktúre ainých požiadavok objednávateľa.
Vo finálnejfázi leštenia používal brúsič tienajjemnejšie materiály, kamene pre túto fázuboli takmer priesvitné tenké ako papier. Čepeľ pribrúsení ostávala nehybná hýbalo sabrúsnymi kameňmi tak, že palec pritláčal brúsnykameň o čepeľ pričom ostatné štyri prsty tvorili oporu –vedenie a držali sa na druhej strany čepele. Leštenímvynikali nádherné línie meča ktorévznikli kovaním a kalením.
Hrot meča savždy vynechával a jeho opracovanie prebiehalo v konečnejfáze prípravy čepele. Hrot musel byť brúsenýaj leštený zvlášť. Po jeho opracovaní sa bolprebrúsený špeciálným brúsnymnástrojom ktorý mnu dodal na rozdiel od ostatnýchplôch čepele jemný matový lesk.
Lešteniečepele bol osobitný proces ktorý na rozdiel odbrúsenia materiál neodoberal ale naopak pridávalkôli ďaľšiemu zvýrazneniu vlastností a kresbyčepele. Na čepeľ meča bola nanesená vrstva veľmi jemnéhoprášku z voskovitých exkrementov cikádovitéhohmyzu ako nástroj boli používané sady ihiel zveľmi tvrdej kalenej ocele ktorými sa prášok vtieraldo štruktúry kovu tak že výsledkom bol zrkadlovýlesk a dokonale hladká čepeľ.
Celýproces brúsenia a leštenia trval zkúsenémuodborníkovi približne dva týždne. Čistétvary, vyvážené proporcie a línie, farba akontrasty čepele boli výsledkom majstrovskej prácekováča a brusiča. Lešteniu mečov sa venovalo mnohovýznamných osobností japonských dejín,medzi najznámejších patrí cisár Meji.
Výroba pošvy meča
V japonsku savždy vyrábali pošvy meča z dreva. Na výrobu sapoužívalo drevo magnólií kôli jedinečnýmvlastnostiam. Drevo magnólie je mäkké takženepoškodí čepeľ, je ľahko opracovateľné mápravidelnú štruktúru a pokiaľ jeho prípravadreva pred samotnou výrobou robená znalcom neobsahujetakmer žiadnu vlhkosť čo je veľmi dôležité preuchovávanie oceľového meča.
Drevo bolovyberané vždy osobne rezbármi, vybrané kusydreva uschovali pod prístreškom a zhruba po desiatich rokochbolo pripravené na použitie.
Postup výrobybol nasledovný. Rezbár vyrezal polotovar, rozrezal nadve časti, nahrubo ohobľoval vrchnú časť a vydlabalvnútro ktoré taktiež ohobľoval, lepenie a opracovaniedo požadovaného tvaru, leštenie.
Požiadavkyboli tradične vysoké . Výsledné spracovanie,ako aj konečná použiteľnosť boli prvky hodnotenia kvality.Rezbári boli aj keď to nie je na prvý pohľad zrejmétaktiež výborní remeselníci a majstri. Dbať namiesto používania prípadne uschovania meča bolaprvoradá úloha rezbára, teplo, okolitávlhkosť vzduchu to boli faktory ktoré ovplyvňovali rozmerypošvy meča a jej spasovanie s čepeľou.
Pokiaľbojovník prechádzal z teplejšieho prostredia dosuchého a studeného počasia musela byť pošvavoľnejšia. V studenom počasí a chlade sa drevo stiahlo apošva pevne pasovala.
Dobrápošva bola hodnotená podľa mnohých kritérií.Podstatné bolo lícovanie s čepeľou, spoje museli byťpevné a tesné aby zabránili prenikaniu nečistôttaktiež spoje museli byť pevné aby sa zabránilorozpadnutie pri možnom páde na zem. Vonkajšie spracovaniemuselo byť čisté a príjemné na dotyk. Celkovývzhľad mal odrážať charakter meča.
btw: to co sekajú by mal byť koberček z vlhkej ryžovej slamy zrolovaný do rolky .
meče sa občas testovali aj na mŕtvych (len zdravých mŕtvych bojovníkoch, starostlivo vybraných aby sa nepoškodila "duša meča")
zaznamenaný rekord je 7 mŕtvych preseknutých jediným seknutím
pekny den vsetkym! :)
