Francúzske vydavateľstvo Rocher vydalo v minulom roku knihu 64-ročného ruského disidenta Vladimíra Bukovského, ktorý odvážne a otvorene útočil na sovietsky totalitný absolutizmus. Dnes žije vo Británii a je rovnako otvoreným kritikom byrokratizujúcej sa Európskej únie. Som presvedčená, že zverejnenie resumé Bukovského knihy môže byť zaujímavým námetom do diskusie na blogu.
Už titul tejto jeho knihy vyjadruje Bukovskeho názor na Európsku úniu. Skúsenosti z rokov po "zamatovej revolúcii" jeho i nás stavajú pred otázku, kto vlastne vyhral Studenú vojnu. Bukovsky sám o sebe hovorí, že po páde jeho dvoch najväčších nepriateľov - Sovietskeho zväzu a jeho komunistického režimu - by mal byť logicky najšťastnejším človekom na svete. A napriek tomu nie je tomu tak. S hrôzou totiž sleduje "Leviatan" povstávajúci z popola - monštrum, ktoré pred svojim zosypaním zničilo toľko krajín, ktoré si podrobilo toľko národov a ktoré zničilo celé generácie ľudských bytosti a o ktorom sme si mysleli, že je mŕtve a definitívne pochovane.
Bukovsky už dobrých pätnásť rokov sleduje znovuzrodenie tejto obludy, ktorá "pri svojom uvádzaní do života" používa tie iste staré známe triky. Aby si získala všeobecnú podporu a paralyzovala svojich nepriateľov, maskuje sa za blýskavú bižutériu mieru a pokroku, svetlej budúcnosti a prísľubom večného blahobytu. Lebo rovnako ako ZSSR "сoюз нерушимый республик свободных" - ako to hlásala sovietska hymna - bol svojho času vytvorený, aby priniesol ľudstvu šťastie, nová hegemónna Únia by rada uzrela svetlo sveta na Európskom kontinente.Podobne ako jej sovietsky predchodca sa obliepa cnostnými princípmi slobody, pokroku, ľudských práv. Používa rovnaké argumenty, aby zaručila svoje "večné časy" a zdiskreditovala každú kritiku. Ak Únia reprezentuje "svetlú a radostnú" budúcnosť, tak tí, ktorí sú proti nej, sú samozrejme spiatočníci. Ak jej prívrženci sú šľachetní a mierumilovní tak jej odporcovia môžu byť len malicherní, jedným slovom treba sa týmto zapredancom vyhýbať. V sovietskom Rusku odporcovia režimu boli okamžite onálepkovaní ako "nepriatelia ľudu". Samozrejme, v západnej Európe si zatiaľ nikto nedovolí použiť takýto výraz pre tých, ktorí vzdorujú Únii. Ale keď sa jej prívrženci ocitnú v ťažkostiach, majú nutkanie podliehať takémuto pokušeniu.
Toto všetko sa ukázalo v plnej nahote počas diskusií o ratifikácii Ústavnej zmluvy, o ktorej vlády európskych štátov a technokraticko - byrokratický hybrid z Bruselu mali pocit, že ju môžu národom nanútiť. Našťastie francúzske a holandské "nie" v referendách 29. mája a 1. júna 2005 predbežne prerušili proces európskej integrácie a vytvorenie novej ohavy veľmi podobnej "zosnulému" ZSSR.
Teraz nezáleží na tom, že veľká časť francúzskych odporcov Zmluvy takto hlasovala na základe zlých dôvodov : presvedčení, že bojujú proti liberálnej Európe. Bola to tajná dohoda (ktorú by sme kedysi klasifikovali ako marxisticko - leninskú) medzi extrémnou ľavicou, komunistami a časťou socialistov, ktorí zotrvali na poli triedneho boja a ktorí udelili prvú ranu socialistickému monštru, ktoré má ašpiráciu "povstať z popola" po svojej porážke na euro - ázijských hraniciach.
Dnes však ešte nie je čas na radosť z víťazstva. Je priskoro. Prívrženci bleskovej integrácie (Blitzintegration!!!) určite zažili ťažkú porážku. Bola to však len vyhratá bitka a nie celá vojna. I keď vo svojom zaslepení ich ani nenapadlo, že by mohli prehrať a na základe toho si dopredu pripraviť vhodne ústupové pozície, nehodili flintu do žita. Znovu formujú svoje šíky a pripravujú sa na nový útok. Lebo každá utópia má tuhé korene.
Rovnaké sily, ktoré vybudovali byrokratické monštrum, ktorým Sovietsky zväz bol počas sedemdesiatich rokov - od svojho vzniku v hrôzach 1. svetovej vojny, cez boľševický štátny prevrat v októbri 1917 a občiansku vojnu, ktorá po ňom nasledovala, až po zánik tejto údajne "druhej svetovej veľmoci", keď bola už na konci s dychom a svojich zdrojov cez frašku "puču konzervatívcov" v auguste 1991 - sú stále prítomné v Európe. A smerujú k svojej renesancii pod formou Európskej únie.
Navonok to vyzerá, že nemajú nič spoločné. Na jednej strane diktatúra ; na druhej demokracia a sloboda. Na jednej strane poroba a útlak národov, na druhej slobodné pripojenie sa k tejto federálnej konštrukcii. Alebo konfederatívnej, kto ho vie. Len aby to nebolo k "slobodnej únii suverénnych štátov". Stačí konštatovať, že tato posledná definícia, ktorej bez pochyby dávali prednosť "suverenisti" všetkých európskych krajín, je tá istá, ktorou bol definovaný ZSSR.
V tejto knihe mal autor za cieľ ukázať ako sa pod vplyvom týchto síl Spoločný trh slobodných a suverénnych štátov krok za krokom mení na obraz nového ZSSR, trocha rozdielneho od toho starého, viac soft a v dokonalej zhode s dominantnými ideami našej epochy - ktoré však defrauduje - aby v konečnom dôsledku vybudoval rovnako patogénny a zvrátený systém ako bol jeho vzor.
Toľko v skratke Bukovského kniha.
