Minulosť? Ale kdeže.. Pavlík Morozov sa vracia, stretla som ho nedávno v Bruseli... Teda, samozrejme nie živého, ale jeho symbol, o ktorý vždy išlo.
Práve v týchto dňoch, krátko pred 60. výročím februára 48, sme preberali a schválili tzv. Správu k stratégii EÚ v oblasti práv dieťaťa. V nej je toho popísané mnoho, sú to desiatky strán textu, a okrem radu potrebných vecí, je tam aj dobrých pár strán zbytočností a tiež kvantum nebezpečných bodov.
Uvediem aspoň niekoľko príkladov: Kto by nesúhlasil s bojom proti detskej pornografii, detskej práci, násiliu na deťoch, mrzačeniu pohlavných orgánov a podobne. Jasná vec že pod to sa podpíše každý citlivý človek.
Má to len jeden háčik: prečo to robiť, keď nič podobné sa beztrestne nedeje nikde v Európe? Detská pornografia je všade trestná, rovnako ako detská práca či ohavenie pohlavných orgánov a je to tak správne. Euro-parlament tak koná preto, aby mal zásterku, aby mal dôvod vyjadrovať sa k iným veciam a toto mu slúži ako krytie dobrým úmyslom. EÚ má možno dobrú výhovorku v tom, že týmto problémom sa Členské štáty dostatočne nevenujú.
A potom sú tu nebezpečné veci – od reprodukčných práv pre mladistvých, s odvolaním sa na ducha Káhirskej konferencie, ktorá vzývala kultúru smrti, až po rozklad rodiny v mene práv detí.
Príklad za všetky: Únia chce chrániť „vyjadrenie názoru a jeho zohľadnenie v súvislosti s akoukoľvek záležitosťou alebo postupom týkajúcim sa dieťaťa“. Ani slovo o rodičoch, ani slovo o práve rodičov vychovávať svoje dieťa podľa svojho náboženského a morálneho presvedčenia aj keď to zaručuje Všeobecná deklarácia ľudských práv. Správa hovorí len „ochrane dieťaťa“. Rodina sa nechápe ako celok, ktorého súčasťou sú aj deti. Naopak, rozdrobuje ju a tým ju oslabuje lebo tak sa lepšie ovláda.. Aby sme sa rozumeli, nejde o kriminálne správanie, zneužívanie detí a podobne. Ide o samotnú podstatu výchovy, ktorá sa má orientovať podľa názoru detí.
To je jadro sporu. A o ňom v pokračovaní.
