„Drogy“ legalizovať či nie.

Pokusy na slovenskej scéne o legalizáciu mäkkých drog, patrí medzi výrazne varovné prvky, na ktoré musí právna legislatíva tvrdo dvíhať prst. Zaujal ma citát z článku Dr. Štefanoviča (Topoľčiansky dnešok z 26.7.2005), ktorý znie „Kedy sa relaxačná dávka konzumenta mení na dávku narkomana?“ Zaujímavá otázka. Ak uvážime prečo tolerujeme relaxáciu s drogou. Je to módne, inšpirujúce? Slabosť jedinca či kolektívu povedať nie, pretože sa znemožní pred spoločnosťou v societe s ktorou sa stotožňuje? Relaxačné koketovanie s akoukoľvek drogou je nebezpečné, už len pre jej nábeh k tvrdej závislosti, aj keď si to spoločnosť nechce pripustiť. Relaxačná dávka môže byť prvá, ktorá sa zvrhne do nekontrolovanej konzumácií a tu sa už nedá hovoriť o tom, že prevencia tu bola ale zlyhala. Automaticky obviňujeme rodinu, potom školu, ktorá nedostatočne pôsobí morálne na adolescenta. Ako môže, keď vzory, ktoré by mali ísť príkladom zlyhávajú na celej čiare a ukazujú, že zo všetkého sa dá vyvliecť.Prevencia, ktorou sa vláda hrdí a vynakladá neefektívne finančné zdroje, je absolútne nedostatočná. Deti, ako vidíme zo štatistických údajov sú najzraniteľnejšie vo všetkých formách. Sú zvedavé, sú ctižiadostivé a chcú sa ukázať že sú prvé alebo neohrozené. Začína sa to prvou formou adrenalínového športu cigaretami, ktoré si nemajú ako a kde kúpiť. Pokračuje alkoholom, ktorý sa vôbec nemôže predávať mladistvým, ponocovaním po krčmách, kde po 20,00 nemá čo robiť. A to nespomínam iné formy večernej či nočnej zábavy, ktorá vyúsťuje k jej sprievodným znakom zárobkovej činnosti. Adolescent iste a pomaly padá do siete, z ktorej je veľmi ťažko sa dostať von, pokiaľ nemá podporu z rodiny ak si uvedomí, že zlyháva. Čo sa týka spoločnosti tá automaticky odvrhne, každé zlyhanie už v zárodku. Dôvera, ta sa vo všeobecnosti hľadá v sklamaní veľmi ťažko. To by bola prvá forma o prevencii, ktorá bojuje na vopred prehratej línií na cele čiare.
Prejdime na ďalší bod, ktorý sa volá represia.
Represívne zložky pracujú efektívne potiaľ, pokiaľ sú v súlade s morálnym postojom orgánov vnútra a spravodlivosti. Akonáhle nastúpi na scénu laxnosť, tak porušovatelia zákonov sa dostávajú bez problémov von a pokračujú vo svojej deštrukčnej práci. Tu sa natíska otázka, prečo je to tak. Prečo sa nepoučíme, že drogová scéna je fakticky na Slovensku stabilizovaná, čo vidíme v médiách, ktoré nás pomaly denne atakujú informáciami a nemá vlastne žiadne problémy sa prezentovať. Prečo sa nepreberú niektoré vzory z iných krajín, kde tvrdo bojujú proti šíreniu drog. Neviem, či v rámci humanity ako väzenského celku. Áno treba humanizovať, ale treba tvrdo použiť represiu tam, kde sa ničia mladé životy, ktoré už po akútnom zlyhaní nemajú možnosť vrátiť sa do kolobehu „prosperujúcej“ spoločnosti. Sú záťažou pre celú spoločnosť, ktorá odoberá financie sociálnym veciam, zdravotníctvu, degraduje morálku ako celku a ukazuje cestu z beznádeje ako vzorový rámec. Pri tom sú uprednostňovaní, aj keď si závislosť vedome sami privodili, pred človekom, ktorému zdravie zničil lekár, alebo nadrogovaný šofér, pre benevolentnú toleranciu spoločnosti. Thajska represívna zložka voči držiteľom drog je iste inšpirujúca a dala by sa aplikovať aj na slovenskej scéne. Samozrejme bez trestu smrti ale s ostatným represívnym použitím. Medzi spoločenskú objednávku relaxácie a vzorcov správania sa medializovaných vzorov nemožno zaradiť ani športové ukážky osláv ako napr: Už v kabíne po zápase s ... dymili víťazne havany, striekalo šampanské. Otázka, znie prečo tolerujeme takúto ukážku netolerantného správania sa a vzorcov, ktoré likvidujú zábrany u mladých ľudí. Ak podchytíme v počiatkoch zlyhania, pomôžeme nie len sebe ako spoločnosti ale pomôžeme hlavne tomu, ktorý zlyhal pre svoju slabosť, lebo sa nevedel vzoprieť societe, ktorá ho navádzala aby sa ukázal, že patrí medzi nich a s ktorú sa stotožnil. Položme si otázku: Kam speješ spoločnosť? Sme za alebo proti legalizácii. Nech si každý zodpovie sám. Hlavnú odpoveď by sme mali dostať od kompetentných, ktorým táto agenda prislúcha.