Všetci budú raz starí. Pradedo sa vtedy pred sto rokmi rozhodli, že už nebudú sami a presťahujú sa z Liptova na Oravu ku svojej dcére. Keď už nastal čas, zobrali si plátenú nošňu, do nej vložili veľkú perinu- duchňu, kanvičku na vodu a ešte zopár užitočných vecí. Boli starší, ale ešte stále fit. Autobusy nechodili, tak sa rozhodli, že pôjdu ako vždy peši. Cestu dobre poznali. Vstali zavčasu ráno, lebo vedeli, že tentoraz bude cesta trvať dlhšie ako jeden deň a v noci poslúži perinka na prikrytie. Schytili širák a hybaj cez horu. Času mali dosť a keď došli na druhý deň večer, privítala ich jeho dcéra, moja starká. Pradedo sa už spať domov nevrátili. Pochovaný sú v Dolnom Kubíne.
Netvrdím, že pradedo museli prespať vonka pod bukom a holým nebom, mohol prespať aj v senníku na seno. Vtedy ich bolo všade dosť. Vtedy, niekedy aj po druhej hodine v noci by ste stretali koscov, ktorí išli na hoľu vykášať "psiarku". Trávu pre statok, "tá, čo aj pred kosou uskakovala." No nuž nakráčali sa dosť. Viac ako turista. Niekedy aj do 1 200m nadmorskej výšky. Psiarku sťahovali do senníka na uskladnenie. V zime si ju brali podľa potreby. Na saniach.
Pradedo hovorievali: Zvieraťa sa báť nemusíš, iba človek ti môže ublížiť. Aj vtedy boli na Liptove a Orave medvede a vlci. Nežili v košariskách, v oblastiach pre nich vyhradených. Nie na lúkach pod lesíkom, ale v hore s dostatkom potravy. Dnes sa medvede motajú v húštinách na pokraji lesa, lebo tam si poľovník netrúfne, možno len zúfalý hubár. Dnes, keď nie si poľovník na dedine, si zaostalec. Skoro v každom desiatom dome býva poľovník. Toľko ich je, že sa navzájom strieľajú. Flinta je drahá, tak si ju požičiavajú, ale sú poľovníci.
Keby som sa dnes vybral na turistiku po pradedovej trase, možno by som tam už senník nenašiel. Možno inú stavbu. Päťkrát prebudovaný senník na penzión, alebo hotel (senník, chatka, chalupa, chata, penzión). Prespal by som tu a nemusel by som si dávať na tvár širák, aby ma nežrali komáre.
Pred tridsiatimi rokmi som sa pokúšal zo zvedavosti prejsť časť pradedovej trasy. Došiel som pred hlboký les. Do lesa viedla poľná cesta a bola uzavretá rampou. Inštinktívne a s rešpektom som sa otočil späť. Keď socializmus padol, starosta a oligarcha usúdili, že dedina potrebuje cestovný ruch. Chránené územie zaniklo. V hlbokom lese vznikli rúbaniská, parkoviská a nová asfaltka. Po ceste prejdú denne stovky áut. Zmizli senníky a miesto nich vznikli penzióny a hotel. Zopár medveďov tam ostalo. Doslova behajú od buka k buku, lebo už stratili desiatky hektárov životného priestoru.
Sú aj optimisti. Sú nadšení ako rýchlo sa dostanú na aute po niekoľkých kilometroch do stredu lesa. Na hektárovom parkovisku si vybalia kus slaniny s chlebom. Ak nemajú v úmysle vstúpiť do oproti stojaceho penziónu, alebo hotela, za pár minút sa dovalí majiteľ a pošle ich kade ľahšie. Parkovisko je totiž súkromný pozemok. Už zabudol ako prosil ľudí, aby nepodpisovali petíciu na zachovanie chránenej oblasti.
Časy sa menia. Ak by teraz pradeda nezožral hladný a dezorientovaný medveď, možno by ho stopla v hlboko v lese polícia a odviezla aj s jeho duchňou do útulku pre bezdomovcov. Pradedo sa medveďa nebáli, asi len toho čo býval Berlíne. Ani my, možno len toho, čo býva v Moskve.
