Zobudil som sa mŕtvy. Tak celkom obyčajne.
Vždy tak vstávam. Nie je na tom nič nenormálneho.
Utopený v dennej rutine.
Čas bežal a tikot hodín zaklínal k trpkému nebytiu.
A Dunaj tiekol do večnosti.
Ach, prepáčte. Od kedy som nebol?
Zobudil som sa raz bez seba,
Raz, keď som sa seba vzdal
a jedinečnosti bytia
a neobyčajnosti dýchania.
Čo teraz?
Žijem v pasívnom svete,
v pasívnej vete,
v starostlivo vyčlenenom kúte.
Bez rozletu a motýlích krídel,
na ktoré by som lákal múzy
do svojich sietí.
Pedantne vybraný šuter do vody hodený,
pár žabiek a tak neodvratne
k najhlbšiemu dnu
klesnem.
Mali by ma odsúdiť a zavrieť,
prestal som byť, kým som bol
a zmätený z reality
utiekam sa k nej
ako k modle.
Zhnusený z vlastnej biednosti
otročiny bytia
vyhlásil som vzburu
odsúdením odsúdených na zánik.
Ale až zajtra.
Čo dnes?
Tak trpko a otupno
čakám na zajtra.
Napokon, tak isto ako včera.
