Až dobrú pol hodinu po dobíjaní prvých slnečných lúčov zo seba ospalo srhla perinu a dopriala pórom svojho tela poriadny nádych čerstvého vzduchu. Pohľad jej zastavil pri pavučinami popretkávanom rohu izby okrášlenom na viac vegetatívnym porastom zle vetraných priestranstiev. Neutíchajúca bolesť v hlave aspoň na malý moment zaujala miesto hlavného aktéra a vytlačila z nej akékoľvek prejavy vracania sa do spomienok. A tak len ležala, sledujúc tajnú súhru odlupujúcej sa omietky ktorá by sa v súčasnom ponímaní umenia dala s prehľadom označiť za výkvet post moderny. Keby len mohla preležať celý deň, nemusieť predstierať existenciu ktorá už dávno stratila smerovanie, zmysel, kúsok logiky v celkovom kolotoči dňa a noci. Naprázdno preglgla no telo ju opäť sklamalo a ozvali sa základné ľudské pudy a potreby. Keď zlyháva rozum, vždy je tu bizarne fungujúci strojček navrhnutý zvráteným šialencom s presne tikajúcimi hodinami nastaveného biorytmu. Automaticky sa posadila pričom s ostrým cinknutím na zem dopadne nedopatrením zhodená poloprázdna fľaška priesvitnej liehoviny. Lenivým gestom ju dvíha a starostlivo ukladá k ostatným priateľom spolutrpiteľom. Tí sa na seba chápavo zahľadia a mlčanlivo konštatujú dobre známy fakt - večer sa opäť uvidia v nekonečnom zmiešanom slede s občasnými prestávkami trhaného plaču. Osolená dávka poldecáku zabudnutia. Na bosých nohách vytrhnutých z teplej náruče postele ucítila rozliatu tekutinu a tak sa s vypätím zvyšku síl rozhodla aj dnes tváriť ako fungujúca ľudská bytosť.
Doťapkala až do kúpeľne hľadiac na rozmazaný nepodarený obraz zarámovaný modrými kachličkami kedysi starostlivo vyleštenými od usádzajúceho sa vodného kameňa. Odrastajúce tmavohnedé pramene vlasov narúšali dojem prirodzenej plavej rezignovane mávajúcej na ústup spolu so zdravou farbou pokožky. Miesto nej sa na lícach usadila ľadovo biela srieň vytvárajúca januárové zamrznuté klzisko občas preťaté vyrezanými dráhami vrások od žiadostivých ostrých hrán zimných korčúľ. Najväčšiu intenzitu naberali v oblasti očí tiahnuc sa až k povädnutým kútikom bledých úst. Pozostatky narýchlo nanesenej čiernej ceruzky, teraz ledabolo rozotrenej vo vyschnutom vodopáde zakončovali majstrovské dielo autora s pseudonymom úbohosť. Každý deň sa našlo zopár nadšených obdivovateľov skutočného umenia, ktorý si nemohli nechať ujsť príležitosť pokochať sa svedectvom, kam až ďaleko smerom na južné priestranstvá hlbín sa dá dopotkýnať. Rozhodla sa im zanovito prekaziť tok radosti už len zo samotného princípu a tak končekmi prstov nadvíha už dávno mŕtve pery do hraného úsmevu aký pestuje už po celé generácie spoločnosť. Bezúspešne. Opäť klesli do svojej pôvodnej polohy, očividne natrvalo udomácnené v kamennom výraze. Nevzdávajúc svoju snahu, posilnená otvoreným výsmechom sledujúceho publika dychtivo očakávajúceho ďalšie dejstvo ponorila tvár pod prúd stekajúcej studenej vody. Keď sa potom znova kašľajúc pozrela do zrkadla zbadala pre seba lepšiu verziu pretvoreného veľdiela. S týmto názorom však nesúhlasila konzumná populácia vyjadrujúca svoj protest nahnevaným prskaním a demonštratívnym opustením ateliéru. Osamela. Tentoraz chcene.
Možno to spôsobilo radikálne prestriedanie teploty alebo zničenie nepodareného make up-u, jej tvár nadobudla zdravší bledoružový odtieň. Tá sa však odrazu začala skrúcať do množstva špirál, vĺn akoby uvezená vo Van Goghových predstavách, krútila sa a deformovala všetky tvary až do jednej šedastej hmoty pripomínajúcej rozlievajúcu sa ortuť. Z tohto hypnotického ruského kola jej prišlo odrazu nevoľno, cítila ako sa jej v žalúdku spriečilo včerajšie nočné vyčíňanie a ona bude musieť pokorne prijať jeho následky. No nemohla odlepiť zrak, žmurknúť, nepripustila aby sa do cesty medzi ňu ,bosú len v nočnej košeli stojacej nahnuto nad umývadlom s tvárou tesne pred fascinujúcim obrazcom halucinogénnej spleti postavilo niečo, hoci len v stotinovom intervale sa mihajúce viečko. Bola opantaná mocou predstavivosti, fantázia už dávno zohrávala väčší podiel na realite. Tak veľmi ju pohltila, že sa túžila stať jej súčasťou. Vystrela ruku a ponorila ju priamo do epicentra interného tornáda zrkadla. Tá cezeň prešla no žiadalo si viac a viac, vťahovalo ju to už samotným pomyslením, neviditeľná sila usadená hlboko v nervových zakončeniach receptorov, konala automaticky za ňu. Slastne sa nechala podvoliť možnosti ovládania. Zabárala sa čoraz viac, najprv prstami, dlaňou, zápästím ... vytrvalo pokračovala ďalej, chcela okúsiť všetko, byť vtiahnutá do víru, len tak zaniknúť a stať sa súčasťou vodnatej masy. Hlavou sa nachádzala celkom blízko jej povrchu, mohla ucítiť neexistujúcu vôňu, špičkou jazyka ochutnať rozpustný jed. Posledné nadýchnutie v tomto svete.
Krik ! Prostý detský prejav malej duše, neschopnej inak vyjadriť svoje pocity. Plač dožadujúci sa pozornosti matky, utešenia v náručí s prichádzajúcim spánkom sladko sa vkrádajúc do postieľky. Lenže, tento bol niečím iný. Bol to nadľudský prejav bolesti, boj o holý život, berúc si na seba oveľa viac než je schopné zniesť. Tajomný smútok ktorý máta po nociach a nedovoľuje zaspať, zabudnúť. Dôvod husej kože na rukách, prudkého zrýchlenia tepu. Len keby ho niekto zastavil. Umlčal !
Odtrhla všetky zmysli koncentrované do jedného elementu. Nezdalo sa jej to, zreteľne počula, jeho krik. Ako po popálení rýchlo vtiahla ruku späť do miestnosti a ocitla sa späť doma, vo svojom svete, živote. Chcela sa rozbehnúť za zvukom, utíšiť mraziaci nárek ktorý jej trhal dušu na kusy lepšie ako masový vrah obratne s porcovacím nožíkom. Lenže ten odrazu utíchol. Vybehla do studeného mlčanlivého domu popretkávaného ľahkými niťami prvých ranných slnečných lúčov. Ticho. Iba jej zrýchlený dych sa odrážal od vlhkých stien a vracal naspäť s presnosťou bumerangu. Vkročila opäť do kúpeľne s pohľadom upreným na zrkadlo uprostred. Akoby sa predtým nič nebolo stalo, naho odrážalo strohé zariadenie, zájdenú vaňu a koncepciu zopár poskladaných uterákov. Unavene si pošúchala čelo. Už dávno všetkému prestala rozumieť. Otvorila dvierka na lekárničke a vybrala balíček placebo otravy mysle. Vysypala si dve tabletky do dlane a lačne ich zapila prúdom tečúcej vody. Je pripravená naplno sa udusiť vlastnou bezcennosťou.
Vykonala všetky potrebné úkony aby aspoň vzdialene pôsobila spriadaným dojmom. Medzi ďalšie o slovo sa hlásiace fyzické procesy sa tento krát prihlásil žalúdok. Zrejme ho nebavilo prijímať pseudo potravu len v tekutom niekoľko percentnom skupenstve a potreboval k životu a správnemu fungovaniu poriadne jedlo. Pocit malej detonážnej jednotky uzamknutej v bruchu ju donútil presnoriť zásoby a tak našla v kuchynskej linke päť dní starý chlieb. Presne to bol posledný dátum stretnutia sa s civilizáciou v miestnom malom obchodíku. Položila ho na dosku a ukojila z neho dva tenké kúsky neskôr okrášlené nátierkovým maslom. Odkladajúc nožík späť do zásuvky, podvedome sa otočila pod tlakom cudzích očí. Šiesty zmysel ju neklamal. - Čo si s ním spravila?- jačal až mu na krku navrela tučná žilka - mňa neoklameš! Tak kde je?! Prirodzený ľudský inštinkt sa preberal k životu. Uteč alebo sa bráň. Ale on neprestával, stále zvyšoval intenzitu výčitiek, nadávok padajúcich ako nečakane spustená lavína na jej hlavu. Chcela s tým skoncovať, aby už konečne prestal ! Miesto toho sa jej z hrdla vydrali trhané vzlyky, utrela sa do rukáva nočnej košele. Cez rozmazaný svet vôkol zbadala ako mizne preč. Rezignovane si sadla za stôl k strohým jednoduchým raňajkám.
Zobrala do ruky ovládač a tupo hľadela na skrinku v poslednom období tak veľmi ovládajúcu masové myslenie súčasnej civilizácie. Vo všetkom hľadala istú formu vykúpenia z vlastnej pozície v živote a akékoľvek rozptýlenie spomienok, oddialenie bolesti, bolo len vítaným prínosom. Na prvom kanále sa preháňali biele bodky s čiernymi sprevádzané zunivým zvukovým doprovodom. Chvíľu naň zamyslene pozerala nechávajúc otvorené zadné dvierka farebnej hre pletencov fantázie, ale keď si ani ona nenašla adekvátne uplatnenie prepla stanicu. To isté. Monotónna obrazovka lákala pozornosť očí a nedovoľovala im sústrediť sa na niečo iné v dosahu. Postupne začala prevažovať plocha čiernych škvŕn, až napokon neúnavne vydobyli celú polovicu obrazovky pokračujúc v začatom súboji. Biele už zo zvyku a zakódovanej symbolike svojej prirodzenej farby kapitulovali a onedlho boli zožrané nepriateľskými jednotkami. Obraz sa vyčistil. Tmavá sa rozjasňovala do konkrétneho výjavu. Z hora kamerou snímaná plocha najprv nejasných obrysov dostávala presné tvary. Bola to nezariadená štvorcová izba, s holými stenami a podlahou, bez okien. Len odnikiaľ prúdiaci lúč svetla ponúkal dostatok možností na vyobrazenie situácie. V rohu plakala žena, v otrasoch ramien jej do lona dopadávali ťažké kvapky rozpustenej soli. Kolená mala tesne zomknuté a tuho obviazané párom rúk až jej z toho obeleli hánky, na sebe oblečený jediný kus ošatenia - bielu nočnú košeľu. Odrastajúce plavé vlasy zakrývali značnú časť tváre no i tak presne vedela o koho ide. Poznala ju priam dokonalo, dalo by sa povedať najlepšie ako kto kedy mohol a možno bude môcť. Nárek neprestával, ako vlnobitie narážal na ostrý útes kde sa formoval do novovzniknutej morskej peny. Znovu a znovu. Šumenie pôsobilo bolestivo na sluch, no režisér to tak zrejme chcel, chlípne zoomoval kameru trčiacu zo stropu na jej postavu. Umelé pokusy o zachytenie absurdnej drámy odohrávajúcej sa v útrobách. Akoby sa chcela vyplakať zo svojej aktuálnej podoby, neúnavne poháňaná zostala po členky potopená vo vlastnej kaluži bolesti. Ale vody pribúdalo, slzy podobné dažďu čľapkavo dopadali k ich predchodcom a zaplňovali miestnosť. Hladina sa dvíhala, po kolená, pás, prsia, nakoniec kolísavo siahala tesne nad bradu. No ona si to vôbec nevšimla, nedala sa zastaviť. Zrejme mala v pláne takto ukončiť svoj život, v priamom prenose, toto ešte žiadna reality show nemala ! Stane sa z toho senzácia, sledovanosť extrémne stúpne, titulné strany všetkých novín a bulvárnych plátkov zaplní fotografia utopenej ženy v objatí čierneho igelitu. Koroner skonštatuje smrť. Bola to samovražda.
Dojedla posledné sústo a vypla televíziu. Nemohla sa na to ďalej pozerať i tak dopredu vedela, ako to všetko končí. Zaujímavé. Konce bývajú bez rozdielu rozmanitosti začiatkov vždy rovnaké. Pohla sa upratovať. Musí robiť niečo produktívne aj keď z toho nakoniec vzišla len deštrukcia. Bez kúska citu hádzala prázdne fľaše do koša, rovnako ako všetky podozrivo sa tváriace potraviny v chladničke. Keď bola hotová prešla na umývanie. Seba. Prišiel čas zmyť všetok nahromadený hnus za posledné obdobie. Masku po maske, zvliekať sa až do svojej prvotnej podoby ktorú si i tak nikto na tomto svete nepamätá. Pustila horúcu vodu a nechala ju vo voľných prúdoch na seba tiecť. Nemyslela na nič. Aspoň na malú chvíľu vychutnávala tento slastný okamžik, kým nebude donútená otvoriť oči. Kvapkanie vody jej pripomenulo nedávno vzhliadnutú situáciu a tak sa v strachu vrátila späť so svojho tela. Bola to ona, stojaca vo vani ... na ruke odrazu spozoruje červený fľak. Niečo ako malú bodku, no trocha priestrannejšiu a karmínovo tmavú. Nechápavo v pomykove natiahne ruku za uterákom a chce ju dostať preč. Pošúcha si poznačené miesto no pri odťahovaní látky spozoruje absolútne opačný efekt. Červená plocha sa rozširuje, už ju nemá len na ľavom zápästí, ale nebadane sa dostala na končeky prstov pravej ruky. Ale to nebol koniec. Rozožieralo ju to nenápadne ďalej, presúvajúc svoje stanoviská po celom tele. Spomenula si na množstvo stratenej krvi, ktoré našla po príchode domov na čistých obliečkach. Snažila sa ich vyprať až mala ruky celkom vymáčané a samý pľuzgier. Vždy lepšia bolesť fyzická ako tá ktorá mala prísť v nechránenej chvíli. Obliala ju vlna paniky. Už to nechcela dookola zažívať ! Bože, ak nejaký existuješ, nech to prestane, prosím, dosť, konieeec !
Jej krik sa spojil s krikom malého dieťaťa. Stretli sa, zrazili a vzrástli v jeden ničím neoddeliteľný celok. Strhla sa a hľadela na dvere za ktorými cítila prítomnosť pôvodcu plaču. No ten rovnako neočakávane zmizol. Zostalo len synchrónne dopadanie kvapiek vody na smaltované dno, točiac sa smerom k odtoku. Roztrasene sa zahľadela na vystreté ruky, ale po stopách vyčíňania neboli žiadne dostupné svedectvá. Zviezla sa popri stene a bezmocne klesla na kolená. Bola otrokom minulosti, obyčajnou hračkou na špagátikoch vlastných predstáv.
Tentoraz ho musí objaviť. Vie, že sa tu skrýva, hrá nerovnocenné predstavenie. Už oblečená stála pri okne kde sa to všetko bláznovstvo začalo. A naivne si namýšľala, že aj skončí. Sledovala ako sa ráno premenilo na zamračený a upršaný deň. Veci vždy vedia dostať rýchly spád, otočiť sa o tristo šesťdesiat stupňov, keď to človek najmenej čaká. Ale ona bola tentoraz pripravená. Vyzbrojená kamennou trpezlivosťou vyčkávala na jedinú vec ...
Zobudila sa náhle z bezsenného spánku. Nevedela o koľko času tým prišla no za oknom scenéria ešte viac potemnela, zvečerievalo sa. Počula ho zreteľne a jasne. Dobre známy desivý krik vychádzajúci z chodby. Rozbehla sa tam v snahe presne ho lokalizovať. Doprava, schodmi hore. Dostala sa až k zavretej izbe na konci. Spoza dverí ozýval sa intenzívny neutíšiteľný plač, najhorší údel pre matku nevediacu čo si má počať. V hrudi pocítila obrovský tlak, zovretie vyplňujúce prázdnu mokvajúcu dieru reznícky vytrhnutého orgánu. Chcela mu zabrániť, okamžite, len nech sa utíši, aby to nemusela počúvať, dookola znášať nemé ústa. Vo vlastnom rozbitom svete nachádzala množstvo črepín zarezávajúcich sa hlboko do mäsa neschopná ich vybrať, zaceliť staré rany a pokračovať ďalej. Postaviť sa najväčšiemu strachu, zodpovedne mu čeliť, prestať sa skrývať za úpadok modernej doby ktorý jej tak dokonale poskytoval izoláciu. Pocítila ako jej po chrbte stekajú drobné čiastočky studeného potu, ruky mala odrazu vlhké a šmykľavé pri dotyku s kľučkou. Zatvorila oči a s odhodlaním postisla dvere dopredu. Opantala ju vôňa sušenej levandule, starého dreva a nevetranej stuchliny zmiešanej v jednom pohári atmosféry pokoja. Na prachom zapadaných poličkách sa črtala scenéria chaoticky rozmiestnených detských hračiek, zopár autíčok, hrkálok, plyšových farebných zvieratiek poznačených hrou času. Bola tu veľmi dávno. Očami zmapovala miesto no nič sa nezmenilo, všetko v drobných detailoch zapadalo do mozaiky spomienok ... až na posledný kúsok ...
Na podlahe schúlená pri starej almare sedí žena objímajúca zdroj všetkých zvukov v detskej izbičke. Nemôže tomu uveriť , trasúcimi rukami sa čoraz viac približuje k bytostiam. Zaleje ju nová vlna strachu, pocitu zahrávania sa reality s vlastnou zmenenou podobizňou. Spoznala ju. Rovnaká biela nočná košela, kruhy pod očami, odrastajúce vlasy a nešťastný výraz pier ktoré sa viac nepohnú k prejavom radosti. Toto ... nie ... toto nie je pravda ... chytí sa v agónii čela. Krik pochádzajúci so zabalenej perinky ju prinúti postúpiť o krok. - Maminka prišla, už nemusíš viac plačkať - ozve sa žena na podlahe a podáva jej ju s úsmevom.
Rev podobný zranenenému umierajúcemu zvieraťu ako posledné lúčenie sa so svetom ktorý dovtedy poznalo sa premiešaval so zvukom rozbíjajúceho sa skla. Pod ňou ležala rozbitá nádoba naplnená formaldehydom a drobné ľudské emryo v štvrtom mesiaci vývoja.
