Lucia Zajdelová
Útek a návrat
V tomto izolovanom umelom tichu sa nedalo spávať. Akoby som aj beztak mohla ... Biele steny a chlad sa mi zahryzávali do spomienok a popukaná stropná omietka slúžila ako dokonalé premietacie plátno. Triasla som sa po celom tele, hoci tvár mi omývali prúdy horúcich sĺz, už viac som to nedokázala niesť ! Chcela som odhodiť bremeno, príliš ťažké na to, aby som ho vláčila celý život za sebou a pri každom otočení späť ma prijmelo sa rozpamätať. Nedokážem to ďalej, prečo sa však moje telo pokúša stále existovať, pýta si najzákladnejšie potreby, ktoré mu masochisticky odopieram. Ja ... nezaslúžim si to, dýchať, ráno sa zobúdzať.
