reklama

Útek a návrat

V tomto izolovanom umelom tichu sa nedalo spávať. Akoby som aj beztak mohla ... Biele steny a chlad sa mi zahryzávali do spomienok a popukaná stropná omietka slúžila ako dokonalé premietacie plátno. Triasla som sa po celom tele, hoci tvár mi omývali prúdy horúcich sĺz, už viac som to nedokázala niesť ! Chcela som odhodiť bremeno, príliš ťažké na to, aby som ho vláčila celý život za sebou a pri každom otočení späť ma prijmelo sa rozpamätať. Nedokážem to ďalej, prečo sa však moje telo pokúša stále existovať, pýta si najzákladnejšie potreby, ktoré mu masochisticky odopieram. Ja ... nezaslúžim si to, dýchať, ráno sa zobúdzať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Je to všetko tak náročné, vrátiť sa po čase domov, akoby sa nič nebolo stalo. Tie isté dvere, tá istá izba, posteľ, fotografie, obsah skríň. Musím som to dostať zo seba von. Všetky pocity zmiešané v jednu neforemnú hmotu šede. Chce sa mi plakať, ukryť pod perinu a dúfať, že keď sa ráno zobudím bude to zas ako pred tým, kričať, trhať, vydať nenávisť a sklamanie zo sveta. Tak som len zobrala veľké čierne igelitové vrecia a otvorila šatník. Hádzala som jednu košeľu za druhou v snahe dokázať si, že rovnako rýchlo sa dokážem zbaviť aj spomienok. Jednoducho ich odhodiť, hermeticky uzavrieť, darovať cudzím ľuďom ... čo najďalej odo mňa. Neviem ako to dokážem. Cítim sa byť neskonale slabá, nesamostatná, oscilujem na hrane a premýšľam či je lepšie ostať alebo spadnúť. Do tela sa mi prikradla nová vlna nenávisti, trhala som všetko čo mi prišlo pod ruku. Nechal si ma tu sám ! Samozrejme, je to najjednoduchšie ! Sviniar ! Čo mám teraz robiť? Ha? Tebe je už dobre ! Ale ja? Myslel si na to vôbec? Nešetrila som nič. Neporiadok okolo sa len kopil, oblečenie pomiešané s papiermi, knihami, kozmetikou ... Nevládzem viac. Rezignovane som klesla k nohám postele a hlavu zaborila do kolien. Stačil mi jediný nádych. Orgován. Vždy sa zo mňa smial, ako dokážem svet vnímať cez rôzne vône, ľudí som podľa nich delila na kategórie a priraďovala im určité dávky sympatií. Chcela by som ju opäť zacítiť na teplej pokožke. Orgován s konvalinkami nenútene vpletený do vlasov, ako prameň čo sa obtáča okolo končekov prstov. „Chýbaš mi", zašepkám rezignovane a nechám sa vyčerpaním slzami ukolísať k môjmu prvému pokojnému spánku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ale veď ja som tu", odvetí stojac vo dverách spálne. Zmätene sa rozhliada naokolo. „Čo si spravila so všetkými mojimi vecami? Ty ma už viac nechceš?"

Najprv som myslela, že stále snívam a moje podvedomie sa ma snaží opantať. Letmo otvorím opuchnuté oči. Vyzerá tak reálne, rovnako, až krvou zašpinený sveter a nepeknú opuchlinu ťahajúcu sa od spánkov až smerom k temenu hlavy, kde sa mu strácala medzi vlasmi. Najradšej by som tomu verila.

„Veronika, je ti niečo?", pristúpi ku mne a zohne sa na moju úroveň. Chytí ma za ruku, no jeho dotyk je až ľadovo krehký.

Rozhodla som sa hrať podľa pravidiel. Objala ho akoby sa nič nebolo stalo, tuho, bolestivo. Aj keď viem, že po zobudení by bude omnoho ťažšie, táto chvíľa je len raz.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„No tak, už je všetko v poriadku", hladká ma po chrbte až mi naskočia zimomriavky. „Ani nevieš ako som sa o teba bál. V nemocnici mi povedali, že ťa prepustili no nemohol som ťa nikde nájsť."

„Ty mňa? Ale veď ty si ...", odtiahla som sa a znova naň pozrela.

„Doudieraný? To nič nie je, pár štichov a je mi dobre. Len, potrebujem sa prezliecť.", vstane a z najbližšieho vreca vytiahne tričko. „Nerozumiem prečo si mi vyhádzala oblečenie"

„Povedali mi, že si zomrel. Ja som ťa zabila", čierna silueta predo mnou sa pomaly rozmazáva, ako pod náporom nekvalitného atramentu.

„Som predsa tu ! Živý a zdravý", položí ma na posteľ. „Sme spolu. Budeme. Len mi jedno sľúb... Musíš to pochopiť. "

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľahne si vedľa mňa až ucítim známu kvetovú arómu. Plánovala som sa ho spýtať na vysvetlenie, no v ten moment mi prišlo absolútne bezvýznamné. Viečka mi postupne oťaželi.

Ráno ma zastihlo nepripravenú. Ešte v snovom delíriu natiahla som ruku zo spánku no tá zalovila do prázdneho priestoru veľkej postele. V okamžiku ma to prebralo. Ocitla som sa obkolesená včerajším neporiadkovým vyčíňaním. Kde je?, smerovala moja prvá myšlienka. Toto nemohol byť sen! Tak skutočný?! Bola som však prikrytá dekou a v ruke zvierala pásikavý sveter s krvavými fľakmi. Prezliekal sa tu, jasne som ho videla, cítila. V hlave mi začali naskakovať logické súvislosti. Vybehla som k prvej hromade vecí a začala zbesilo hľadať. Ak to nebola pravda, niekde tu predsa musí byť ! Nič. Druhá. Tretia. Postupne som prestávala mať prehľad o tom, čo som prehľadala a čo nie, všetko sa zbesilo zlievalo ale odmietala som si priznať prehru. Nenašla som ho. To tričko. Musel v ňom odísť ! Ale kam? Bol tu vôbec? Už to naďalej sama nezvládam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvyšok dňa som preplakala sestre na kolenách. Prišla sa o mňa postarať kým nenaberiem znova kontrolu nad samou sebou. Večernej historke neprikladala žiadny zvláštny význam, dokonca ani štipku reálnosti, vraj je to len spôsob ako sa vyrovnať s traumatickou situáciou. Prestanem si to niekedy klásť za vinu? Možno by to zvládal oveľa lepšie ako ja, istotne by vedel čo má robiť, ako postupovať, správať sa ... bol predsa silný, silnejší než ja kedy budem. Malo sa to stať naopak.

Pocit samoty ma postupne z vnútra vyžieral. Po drobných kvapkách, aby som neumrela hneď, priam sa vyžíval v mojej seba trýzni. Keď sa postupne zmiešal s neutíchajúcou vinou, nemohla som v noci zaspať. Jedla som len na to, aby som dokázala prežiť, v rámci dvoch týždňov schudla niečo cez šesť kilogramov. Všetko sa mi vymykalo z rúk. Nevládala som sa postarať sama o seba a on bol všade naokolo. V pondelok ráno som vyniesla všetky vrecia a kartónové škatule pred dom a pozerala ako zmiešali s odpadkami druhých ľudí a zmizli na rohu ulice. Jeho veci sú preč. Naveky. Keď som sa však vrátila domov, orgovánová vôňa bola stále prítomná. Napriek tomu, že bol január pootvárala som okná dokorán a zrútila sa na zem. Neviem čo sa mi odohráva v hlave. Nenávidím ťa ! Všetko je to tvoja chyba ! Prečo si neodišiel o hodinu skorej ako si mal v pláne ! Nenávidím ! Nenávidím sa ! Povedala som sa?

„Povedala, ale máš pravdu, bola to moja vina.", ticho prehovoril a zľahka sa mi dotkol vlasov.

„Choď preč a nerob to ešte ťažším", zamrmlala som, bez toho, aby som naň pozrela.

„Ak je to jediná vec čo po mne chceš, odídem.", vstal a prešiel k otvoreným dverám, „ ale ty na seba musíš dávať pozor, mojou úlohou bolo predsa vždy ťa ochraňovať. Spomínaš si? V dobrom aj zlom. Spolu."

Konečne som sa odvážila zdvihnúť zrak. V duchu som sa zaprisahávala, že to viac nespravím, bolo to však silnejšie než moja chabá vôľa. Mal na sebe rovnaké čierne tričko, ktoré len podčiarkovalo belavú pokožku. Smutno na mňa hľadel.

„Ochránil si ma. Ale za akú cenu?", schúlila som sa do klbka. „Zober ma zo sebou"

„Bože, je tu hrozná zima, nelež tam na zemi." Akoby prepočul moju prosbu, zobral ma do náručia, preniesol na pohovku a prikryl dekou. „Vidíš, musím sa starať. Spravím ti čaj." Bezstarostne prešiel do kuchyne.

„Kde sú naše hrnčeky?" , zakričal.

„Vyhodila som ich."

Prekvapene sa vrátil ku mne. „Čo sa to s nami stalo?"

V očiach som pocítila známe štípanie. „Už predsa nie je žiadne my." Začali mnou otriasať vzlyky. „Povedz mi, prečo sa sem stále vraciaš?"

„Je to môj domov. Si tu ty." Vystriem ruku a pohladím ho po tvári. Končekmi prstov prechádzam vystupujúcim obrysom jazvy. Je mi zima. Z úst sa mi vyderie biely chumáč pary. Odovzdane na mňa hľadí. Ako keby som bola chorá, bola obyčajná nedeľa, prikrýva ma dekou, napráva vankúš a varí čaj. Akoby sa nič nebolo stalo. Zatvorím oči. Chcem sa tak cítiť. „Musíš to pochopiť Veronika." „ Musíš. No tak."

„No tak. Musíš. Veronika. Ešte jeden hlt.", postupne ku mne doliehajú hlasy ako z veľkej diaľky. Precitám. Niekto ma drží pod hlavou a cítim horúci harmančekový čaj.

„Martin", zmáham sa na jediné slovo pred tým, než sa celkom preberiem.

„Nie, to som ja, tvoja sestra. Preboha, ty si blázon. Nechať prievan v celom dome a ľahnúť si na podlahu. Si podchladená. Nechám ťa tu na chvíľu samú. A hneď toto. Čo ťa to napadlo?"

Pravda. Bolí. Opäť ďalší sen. „Nič. Odíď, nepotrebujem ťa tu."

„Samozrejme a o týždeň ťa tu nájdem mŕtvu."

Kiežby, prenesie sa mi hlavou.

Ako inak, v cudzích očiach sa zo mňa vykľula nesvojprávna osoba, ktorá musí bezpodmienečne navštíviť odbornú pomoc. A tak tu sedím, tupo zízam na menovku renomovaného psychológa, periférne sledujem sestru ako sa neuroticky pohráva s remienkom na koženej kabelke. Podchvíľou vstane, prejde k oknu, pozrie na hodiny, nervózne si prehrabne vlasy a znova sa usadí. Keď sa táto situácia zopakuje piaty krát po sebe nadobudnem pocit, že by dovnútra mala vkročiť skôr ona. Akoby som mala osem rokov a potrebovala rodičovský sprievod. Okolo mňa sedia ešte traja neznámi ľudia. Čo by spravili keby vedeli, že som vrahyňa, ktorej sa v snoch vracia mŕtvy muž? Presne to ma napadá, keď idem po preplnenej ulici, v autobuse, v obchode. Kedykoľvek prichádzam do styku s niekým cudzím. Vyšinutá ženská. Vždy som si ich predstavovala ako zanedbané, neučesané, duševne obmedzené ženy, narkomanky, prostitútky, týrané a bezbranné schovávajúce sa za slnečnými okuliarmi. Teraz som jednou z nich. V čiernej sukni, tmavom svetríku, dokonale vyžehlenými vlasmi splývajúcimi s ramenami. Sestra odviedla slušnú prácu. Z myšlienok ma vytrhne moje meno. Ste na rade. Na hrazde sa vychýlim radikálne doprava. Snažím vystierať ruky, balansovať, nebezpečne sa však nakláňam a je mi jasné, že pád nedokážem nijako zastaviť. Zostáva mi ho len nečinne sledovať. - Nezabudnite sa usmievať, raz, dva , tri, raz , dva tri, tancujeme podľa pravidiel -, ozve sa v mojej hlave. -Kroky sú dopredu určené.- Vstanem, uhladím si oblečenie, nadýchnem sa a usmejem. Aj padajúca cirkusantka musí mať v sebe gráciu.

Dve hodiny ! Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Dostala som prášky na ukľudnenie, ďalšie na spánok, dokonca mi poradil vitamíny na podporu chuti do jedla. Aký to má všetko význam, pýtam sa zas a znova. Nik nerozumie, že som už len pár centimetrov nad zemou. Bez matraca. Kým sestra odišla musela som povinne prehltnúť tabletky, navečerať sa a ubezpečiť ju, že nebudem otvárať okná ani podobné výmysly. Fajn, sprav zo mňa ešte väčšieho psychopata. Osamela som. Čo teraz? Mechanicky som zobrala zo stolíka knižku, otvorila ju na mieste kde bola záložka a čítala. Jednu vetu, dookola, až som napokon pochopila,. že je to márne. Moja myseľ už nevedela normálne fungovať. Aj tak to bola Martinova kniha. Dostal ju na Vianoce necelý mesiac dozadu. V amoku som začala vytrhávať stranu po strane, rozhadzovať ich po izbe, až napokon ostala len tvrdá väzba. Žeby sa mi uľavilo sa nedá povedať. Unavilo ma to. Odkedy nejedávam, rýchlo ma unaví čokoľvek. Pohľad mi spočinul na tabletkách na spanie. Prečítala som si príbalový leták : pri nadmernom užívaní vyvoláva nežiaduce účinky, ktoré sa môžu prejaviť ako bolesť hlavy, bolesť svalov, extrémna úzkosť, napätie, nepokoj, zmätenosť, podráždenosť, mierna rozladenosť alebo nespavosť. V ťažkých prípadoch sa môžu vyskytnúť nasledujúce príznaky: pocit neskutočnosti, strata identity, zvýšená citlivosť sluchu, strnulosť a parestézie končatín, precitlivenosť na svetlo, zvuk alebo fyzický kontakt, halucinácie, bolesti a kŕče brucha, vracanie, potenie, triaška, kŕče. Vzala som si rovno tri a ľahla si. Ešte pred tým, než ma pohltil spánok v duchu som si želala ...

„Ach, prečo si to len robíš. Bolí ma, keď ťa takto vidím. Zobuď sa, už je ráno.", jemne mnou potriasol. „Urobil som ti raňajky, mala by si viac jesť. Čakám ťa v kuchyni ."

Otočila som sa na druhý bok a spala ďalej. Precitla som až o pol jedenástej. Rozospato som nahmatala na konci postele župan, pretiahla ho cez seba a sťažka zišla po schodoch. Desať hodín spánku. Tie prášky robia zázraky, no žeby som sa cítila sviežo sa povedať nedá. Na stole stála káva, hrianky s džemom a pomarančový džús. Všetko vlažné. Upila som si z hrnčeka dva dúšky a zvyšok vyliala do drezu.

„Andrea, dohodli sme sa, že najbližší týždeň ma necháš samú. Máš zase materinský komplex? Ja nie som tvoje dieťa.", zakričala som na celý dom. „ Kde si?"

Z obývačky ku mne doľahol šramot. „ Myslela som, že sme si to vyjasnili", prehodila som vchádzajúc do dverí. Otočil sa a prekvapene na mňa hľadel s rukami plnými roztrhaných stránok. „Ani som ju nestihol dočítať", pobavene na mňa pozrel. „Ak si nesúhlasila s obsahom, prečo si mi ju potom darovala?", bezstarostne sa usmial. „Mimochodom, raňajky už máš studené, ale tak roztomilo si spala, že som ťa nedokázal druhý krát zobudiť."

Pozrela som von oknom. Slnko, sused odhŕňajúci čerstvo napadaný sneh z auta. Toto už nemohol byť sen. „Kde ... kde si doteraz bol?", prekvapene som zo seba vyjachtala. „Veronika sadni si. Musíme sa porozprávať.", odrazu zvážnel. „Celé to bolo strašné, nehoda, potom nemocnica, myslela som, že ma už nechceš vidieť, keď som prišiel domov, vyháňala si ma preč, zbavila si sa všetkých vecí, dokonca už nenosíš ani obrúčku." Pozrela som na ruky zložené v lone. Na ľavej zostal svetlý prúžok.

„ Mrzí ma to. Odpusť mi.", padla som mu do náručia.

Opäť sa usmial. „To je v poriadku. Bolo toho priveľa pre oboch. Ak chceš, už tu zostanem."

Celý deň bol ako dúšok čerstvej vody, postupne sa mi rozliala v ústach, cítila som sladkastú pachuť, po prehltnutí prenikla do celého tela. Neutíchajúce šťastie. Znovuzrodená. Ako malé deti sme sa naháňali, smiali sa, maznali, dotýkali, všetko som prežívala o to intenzívnejšie. Jazva sa mu pomaly zahojila. Spoločne sme navarili obed, na ktorý som chcela pozvať aj Andreu, no zrejme mala na práci dôležitejšie veci a tak mi nedvíhala telefón. Nechala som jej tajomný odkaz sľubujúci dobré správy, aby rýchlo prišla ku mne, ak bude mať čas. Najedli sme sa vo dvojici, potom sa dlho milovali a zaspali v náručí. Periny opäť nasiakli orgovánovo konvalinkovou vôňou, rovnako ako moje telo jeho dotykmi.

Spotená som sa strhla zo spánku. Tri hodiny ráno. Cez zatiahnuté záclony prenikalo minimum svetla pouličnej lampy odhaľujúce len základné hrubé obrysy nábytku. Zažala som lampičku a zmätene hľadela okolo seba. Rozhádzaná posteľ nasvedčovala, že tu spal. A potom ... zmizol. V duchu som si nadávala do naivných kráv, ako som len mohla naletieť. Hystericky som zaborila ruky do mokrých vlasov. Tá diera čo sa mi prudko otvorila v duši nedovoľovala ani len slzám voľný priechod. Už som viac nemala emócie.

Nehlučne otvoril dvere. Keď ma zbadal sedieť zronenú na posteli, z rúk mu vypadol pohár s vodou a s tlmeným cinknutím dopadol na koberec. „Čo sa stalo? Veronika, si v poriadku? "

Diera sa s buchnutím uzavrela. A slzy mali voľný priechod. „Neplač, musel to byť len zlý sen.", tíšil ma.

„Desivý"

„Ja viem, ja viem. Všetko bude ako pred tým. Musíš to len pochopiť."

Chcela som vykríknuť, čo to má znamenať, nech neopakuje svoju čarovnú formulku, čo preboha mám chápať, no slová sa mi zasekli v hrdle. Fatamorgána. Žiadna voda nejestvovala. Neskoro.

Crn. Crn. Crn. Crn. Dookola rovnaký monotónny zvuk.

„Čo mi nedvíhaš? A čo je také dôležité? Aké nové správy? Som na ceste k tebe, budem tam za pol hodinu."

Koľko som mohla spať? Bol to vôbec sen, alebo bdelá halucinácia? To, že som volala sestre je skutočné. A teraz sem cestuje. Krása. Vstala som z postele a nohami sa zaborila do studenej rozliatej vody. Zohla som sa a zodvihla obitý sklenený pohár. Posteľ bola rozhádzaná a na nej dva vankúše. Už dávno spávam len s jedným. Zmätene som objavovala detaily mozaiky. Obývačka uprataná, všetky stránky kníh som našla v smetnom koši. Riad umytý a v chladničke zvyšok cestovín. Ešte stále som na zátylku cítila jeho teplý pokojný dych. Andrei som to jednoznačne nemohla povedať, považovala by ma za šialenú a strčila ma niekam do ústavu. Aj tak sa už dosť natrápila, som jej len na obtiaž, vidím ako nestíha koordinovať svoj život, pretrháva všetky vzťahy a kvôli čomu? Mladšej sestre, ktorá je nevyspytateľná a nesvojprávna? Myslím, že stačilo. Zničiť si svoj život je výlučne moja vec a zodpovednosť, ale nemôžem na chrbte niesť ešte bremeno, žeby sa to stalo aj jej.

Rýchlo som sa osprchovala, obliekla, učesala a s úsmevom jej otvorila dvere. Balerína už viac nedvíhala ruky aby ju niekto zachytil. Tento reflex v sebe naveky potlačila.

Znova som si listovala v dokumentoch. Úmrtný list, pitevná správa, vystrihnutý krátky článok informujúci o nehode v miestnych novinách. Pohreb. Pamätala si na tú zimu, najchladnejší deň v posledných rokoch. Halucinovala už niekoľko mesiacov. Nakoniec zamkla dvere zobrala celý plát liekov a zapila ich prvou fľašou alkoholu čo našla. Musíš to pochopiť. Desivo to pochopila.

Bolo ráno 18. februára. Andrea precitla hneď po prvom zazvonení. Priala si aby táto chvíľa nikdy nenastala, no predsa s určitosťou vedela čo jej povie rozochvený hlas na druhej strane. Cestu do nemocnice poznala spamäti, posledný mesiac tam chodievala s pravidelnosťou skoro každý tretí deň. Striedali sa s Martinom. Ten pri Veronike presedel hodiny. Našla ho ako sa zlomený skláňa nad jej posteľou. Ani sa neotočil. „ Vraj dostala silné vnútorné krvácanie. Odchádzajú jej postupne všetky orgány."

Poobzerala sa po miestnosti. Vo váze umierala zoschnutá kytica orgovánu, vedľa postele rozliaty pohár vody a vytrhané stránky denníka čo jej neoblomne písal každý deň. Vraj aby jej nič neušlo keď sa preberie.

Nechala ich chvíľu osamote. Aj za zatvorenými dverami však počula Martinove vzlyky. „Zobuď sa. Prosím. Bez teba som stratený. Musíš to pochopiť."

Lucia Zajdelová

Lucia Zajdelová

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný idealista s mierne pesimistickým náhľadom na tento svet Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu