Napakovaný ponožkami a spodným prádlom na dva týždne som nastúpil vo Viedni do lietadla. Mal to byť môj prvý let. Keď sa ma večerpredtým kamarátka pýtala, či sa bojím, povedal som " Bojím. " Nebola to ale pravda. Vlastne som bol ´ curious ´. Čo to so mnou spraví. Sedeli sme v lietadle, kecali o somarinách (ako s kolegom, s ktorým sa vlastne poznáme týždeň) a čakali na štart. A zrazu sa to stalo. Lietadlo sa rozbehlo po dráhe a vzlietlo.
Svoj prvý let som si chcel vychutnať. Každou zmyslovou bunkou. Čumel som preto z okna ako malý (čo mi vybavil kolega, pretože ON mal pri check-ine Slovenku, kdežto ja nejakú černošku, u ktorej som o ovládaní slovenčiny mohol iba snívať - zase ale, snívať bolo o čom ;) ). Prvotné nadšenie mi ale bolo prd platné. Pretože po, i keď krátkej (rozumej jednopivovej ) účasti na blogerskom stretku, a následnom popíjaní a lúčení sa kolegu s frajerkou v nejakom podivuhodne príjemnom bare v okolí Záhorskej Bystrice sa moje telo dožadovalo odpočinku. Hanba! Prespal som svoj prvý let!
Zobudil som sa tesne pred pristátím. Lietadlo dosadlo, mne sa obrátil žalúdok - preistotu pripravené papierové vrecko som ale nevyužil (" Vole, chápeš to?! Corporate identity ešte aj na grcacom sáčku!"). Naša batožina dorazila s nami a tak nás taxikár odviezol do firmy. Mercedesom. Šak za 20 euro?!
Náš nemecký šéf skoro spadol zo stoličky, keď sme sa pred ním zjavili. Bez platných IDcards. Ehm, na podobnú tému by mohol dĺho rozprávať môj bývalý prednášajúci. Zhodili sme ale bágle a šupho zapojiť sa do školenia. Zistili sme, že naši spolukolegovia sú siedmi Češi (Ok, šiesti Češi a jedna Češka ;) ). Ajajaj, ten piatok bude vážna zaberačka. Tá politerka slivovice vyznieva ako dosť naivný pokus...
Prvú noc sme prežili v pohode. Leteli sme lietadlom ( nie ako Češi - šli vlakom 22 hodín ) Adam aj ja sme fásli vlastnú izbu ( nie ako Češi - sú na izbe po dvoch ) . Máme tu wireless interne za 7,5 euro na deň ( nie ako Češi - oni nemajú žiadny ). Boli sme na pizzu v nejakej reštike (" Big pizza? " " Of course! " ... " Ehm, can you pack it? "). A tak...
Druhý deň sa niesol v znamení nekonečného dohlavy tlačenia nekonečného množstva informácií. Ešte dobre, že o databázach som mal aké-také poznatky zo školy. Týmto sa verejne ospravedlňujem Ing. Halenárovi a pokúsim sa odvolať aspoň polovicu veľmineslušných slov (všetky odvolať nemôžem - tak dlho nikto nežije ), ktorými sme ho počas prebdených nocí častovali ako študenti.
Večer sme sa vybrali do mesta. Navštíviť údajný K-mart. Bratia Češi v ňom údajne už niečo pokúpili. Aj preto dnes pili minerálku. Často... Nejako sme ho však nemohli nájsť. (" To je tady někde v okolí. " Haha!). Spýtal som sa teda okoloidúcich policajtov. " Please, do you know where is the K-Mart? " " Was? Ach, ja, Gay-markt! " " Ja... NEIN!!! "
Spomínaný obchod sme nakoniec nenašli. A to sme sa motali po centre Hamburgu asi dve hodiny. A nikde ani žiadna typická nemecká krčma! Keď sme zastavili nejakého domorodca (" Excuse me, do you speak english? " " Yes, a bit..." Každý, kto odpovedá podobne, študoval angličtinu minimálne dva roky. A minimálne v UK), povedal nám, že v centre je krčiem a barov málo. Ale je tu vraj dosť gay-klubov. Mládež žije v inej časti. Názov sme už zabudli, ale je to odtiaľto U-Bahnom tri zastávky. Inu, budeme cez víkend experimentovať. Hádam sa do pondelka vrátime spať späť do hotela...
Sklamaní sme si teda kúpili v nejakom tureckom fastfoode výnimočnedobrý kebab a v zápätí sme nadávali na všadeprítomné turecké, afgánske a iné moslimské obchodíky. Pitomí alláhovci - prečo nepredávajú pivo?! Skrúšení sme sa teda motkali smerom k hotelu, keď sa stal zázrak.
Pristavil nás jemnepripitý nemčúrisko . Vysoký, dlhovlasý. " Haben Sie Feuer?" vyblabotal. Pozerali sme na neho s Adamom ako na zjavenie. Nie preto, ako vyzeral. To nebolo nič neobvyklé. Ani na Slovensko. Skôr na to, čo mal v ruke - jednu prázdnu a jednu poloplnú pivovú fľašu. Pozbieral som v sebe posledné zvyšky Margiho gymnaziálnej nemčiny. " Wer kann man das bier hier kaufen? " " Komm mit! "
Sledovali sme ho asi 10 minút. Nebolo to ďaleko. Lenže on dosť pomaly a len s veľkým vypätím síl prekladal nohu pred nohu. Keď sme si už mysleli, že nás zavedie do nejakého pochybného baru, kde sa k večeri pre dvoch podáva aj krabička vazelíny (a prešli sme okolo nejedného), zamieril dole schodmi.
V maličkom krámku sedel konečnenemec a predával konečnepivo ! Kúpili sme si teda hneď tri flašky a vyrazili domov. Adam stavil na osvedčené značky, ja som sa podujal experimentovať. Také názvy som ešte v živote nepočul. V cudzine ale treba ochutnať miestnu kuchyňu. Iba náš dobrodinec sa odtackal preč skôr, ako sme sa mu stihli poďakovať.
S otvoreným pivom v ruke a ostatnými vo vnútorných vreckách bundy (je fajn mať zimnú bundu, ktorá udržuje chlad vonku - ak však udržuje zimu z chladených pív vo vnútri, koledujete si o zápal pľúc) sme sadli do najbližšieho parku. Dopité pivá zostali ako darček pre nemeckých bezdomovcov. V hotelovej izbe sme ešte dorazili druhé pivečko. Adam pustil nejaký svoj drumm&base (na moju výslovnú žiadosť - na staré kolená si rozširujem obzory). Každopádne, zaujímavá muzička.
Dopil som pivo pivko a pobral sa do vlastného kúska domova v Ďalekom a Zlom Svete. Zostané pivo som uložil do chladničky. K bielej čokoláde, hotelovej minerálke a kvalitne odležanej a vhodne vychladenej slivke . Ešte dopíšem túto srandu a pôjdem spať. Predsa len, zajtra nás čaká, podľa slov našich školiteľov, náročný deň. Ja im verím. Pretože ten obchodík je nebezpečne blízko hotela...
PS: Ráno som si spravil čaj. Nepomohlo mu ani chladenie na okne na desiatom poschodí hamburgského počasia. Odložil som teda šálku na drez - keď sa vrátim poobede do izby, vypijem si ho. Celý natešený som otvoril hotelové dvere a skoro ma porazilo. Teta chyžná mi ho vyliala...
