Slovensko
zátišie s pivom a kopijami (zdroj: môj siemens cxt65 ) |
Do Talianska sme vyrazili okolo siedmej večer. Z Bratislavy. Na 9 miestnom Forde Transit. Veľký kameň mi spadol zo srdca, keď som sedel skoro až pohodlne medzi Peťom a Hemanom . Aj následná 22 hodinová cesta sa mi zdala požehnaním oproti tomu, čo sme zažili cestou z Nitry do Blavy.
diaľnica Nitra – Bratislava, tri hodiny predtým
„Bigbít, kurva, horíme!!!“ reagoval som mierne podráždene na hustý biely dym hustobielo sa valiaci z motora kamošovej obstarožnej a obhrdzavenej Škody 105.
„Jeb na to, dofrčíme do Blavy a tam sa na to pozriem.“ neodtrhol zrak od diaľnice a ďalej si to valil 130 km/h. V podstate mal pravdu, od Mesta sme boli už len nejaké tri kilometre. O niekoľko minút však auto vydalo zvuky, akoby chcelo cez výfuk vygrcať celý motor. Možno sa mu to aj podarilo, pretože sa nám naša pohonná jednotka odporúčala a v rámci odbormi vyštrajkovanej prestávky sa naše kone pod kapotou odišli pásť na neďalekú lúku. Vôbec im nevadilo, že vonku prší.
„Kurva, stojíme!“
„A dopiče!“
„No nič, chlapi, vyskáčte von a tlačíme!“
„A dopiče...“
„Veď to sú len nejaké dva kiláky!“
„A dopiče...“
Stojac na diaľnici, v daždi, v ktorom by aj milovanie stratilo všetky grády, prehrabával som sa v kufri auta. Môj batoh bol, SAMOZREJME, úplne naspodku. Potreboval som si z neho vybrať iné topánky, pretože o jedny sandále som už podobným spôsobom prišiel. To však mal Bigbít ešte predchádzajúce auto. Začínam ho podozrievať, že cestujúcich naláka na sladké reči o lacnom a pohodlnom odvoze a následne ich využíva ako lacnú a pohodlnú pohonnú silu.
Auto sme nakoniec dotlačili (ok, miestami šlo aj samé, celková dráha netlačenia sa odhaduje na asi 750 m) až na parkovisko k Ikei. Medzitým sme si urobili niekoľko (nedostačujúcich) zastávok, kde ja som sa snažil natlačiť svoje pľúca naspäť do tela a chalani do nádržky priebežne naliali asi 6 litrov vody + 2 dvojlitrové Tesco minerálky. Nádržka to patrične ocenila a od toľkej radosti sa zmenila na najprv temne bublajúci a následne horúco prskajúci gejzír.
dolievanie v akcii (zdroj: môj siemens cxt65 ) |
V Ikei sme „načapovali“ ďalších asi 8 litrov WC vody. Odborne (rozumej z čo najväčšej vzdialenosti) sme ich naliali do nášho mobilného gejzíru. Nesklamal. Zachrchlal, zaprskal a – zomrel... Škodovicu sa nám však nejakým zázrakom podarilo naštartovať. Hurááá! Smer centrum. Z parkoviska sme teda odbočili do ľava. Na križovatke nám to zhaslo. Ale naštartovali sme. Vzápätí začali blikať dve červené svetielka.
„No akurát teraz musí ísť vlak?! Ma jebne...“
Všetkým tým, ktorí tipovali, že po prejdení vlaku sme už nenaštartovali odkazujem – máte pravdu... A tak sme tlačili. Trnavská cesta je nezaujímavá, dlhá a plná výmoľov plných vody (s overenou hĺbkou najmenej po členok. Môj členok...)
Trpezlivosť nás prešla pri Martinskom cintoríne (teda, mňa už skôr, ale bol som prehlasovaný). Auto sme tam odparkovali, zavolali zbytku posádky (bratislavským šermiarom) našu viac-menej presnú polohu a dali sa do čakania. Vyjedali sme od mamín koláče a od poblíž predávajúceho predavača zakúpené hrozno. Nikto však nechodil.
Rozhodli sme sa teda skusmo naštartovať. A podarilo sa! Natešení sme naskákali do auta a vyrazili. Prešli sme asi 500 metrov, keď nás napadlo, že by nebolo odveci poinformovať našich záchrancov o zmene stavu. Zavolal som teda organizátorovi celej talianskej akcie a najväčšiemu guru slovenského (a nielen slovenského) historického (a nielen historického) šermu (a nielen šermu).
„Ahoj Peter. Tak sme to naštartovali a ideme smerom do centra...“
„Ste kokoti? Už som pre vás poslal auto! Tak kam sa jebete?! Okamžite sa vráťte pred ten cintorín!“
„Ehm, ok... Ahoj. Kurva, Bigbít, otoč to. Musíme sa vrátiť.“
„A kde sa tu otočím?“
„Ja neviem, hentam je nejaký chodník, jebni to tam.“
„Po chodníku?“
„No a čo?“
Do rozhovoru sa zapojil aj Heman:
„Tam vpredu je nejaké miesto, tam to otoč.“
„Ale to musím zastaviť a dať spiatočku!“
Do rozhovoru som sa opäť zapojil ja:
„Ja už netlačím! Ani piči...“
Našťastie, celá komplikovaná operácia pribrzdenia, zaradenia spiatočky a návratu na miesto stretnutia prebehla bez nežiadúcich účinkov (nie, neotáčali sme raketoplán – aj keď priznávam, že by to možno bolo jednoduchšie).
Ford Transit (zdroj: internet ) |
O niekoľko minút prifrčal Pišta aj s Tranzitom. Prehádzali sme veci, kostýmy, zbrane a pivá. Odparkovali auto v niektorej bočnej uličke. A konečne vyrazili. Na pôvodné miesto stretnutia v Centre. S ostatnými šermiarmi sme sa stretli. Nad našou odyseou sa iba chápavo usmiali (rehotali sa ako kone, sviniari!)
Nasledovala módna prehliadka na tému „Extrémne retro“. Skúšali sme si doplnky ku kostýmom a hlavne brnenia, ktoré nám láskavo zapožičajú, aby sme tam nevyzerali ako chudobní bratranci z dediny. Vybavení všetkým potrebným sme nakoniec prebalili auto (skúšali ste už niekedy prebaľovať auto?) v poradí zbrane, brnenia, pivá, minerálky, batohy, bubny a kostýmy. A „Do Talianska sme vyrazili okolo siedmej večer. Z Bratislavy. Na 9 miestnom Forde Transit. Veľký kameň mi spadol zo srdca, keď som sedel skoro až pohodlne medzi Peťom a Hemanom...“
pokračovanie zajt... niekedy nabudúce
