Boli sme šermovať na Východe. Po skončení akcie sme sa rozhodli, že sa cestou domov zastavíme v Slovenskom raji. Ak si však Slovenský raj chcete naozaj vychutnať, oplatí sa investovať do stráveného času a prespať v niektorom z početných hotelov, privátov či kempingov v okolí.
My sme sa rozhodli, že jedinú „rajovú“ noc strávime v kempe Tatran na Čingove. Z čistej nostalgie. Skvelú noc sme tam prežili pred štyrmi rokmi a spomíname na ňu dodnes. V dobrom. Nepotešilo nás, že Tatran dostál tradícii a opäť nám pripravil nezabudnuteľnú noc. Teda deň. V zlom.
Nasledujúce ráno sme sa zobudili, nabalili zostanuvšie zásoby a hybaj na Tomášovský výhľad naraňajkovať sa. Na tejto preslávenej skale sme sa najedli a dosýta vynadívali a s pocitom dobre vykonanej práce sme sa vrátili do chatky s úmyslom pobaliť sa a vyraziť smerom domov. V dobrej nálade sme preto dvere vysiace iba za jeden pánt považovali za strašnú srandu a iba jeden z mnohých príznakov celkového rozkladu areálu. Naivní blázni...
Smiech nám zamrzol na perách, keď sme sa vybrali zaplatiť za ubytovanie. Bubáčiky z peňaženiek sa presunuli (vtedy) nevedno kam. Jedna prázdna, druhá prázdna, tretia úplne zmizla... Z prvých dvoch zmizlo 400 korún. Oveľa horšia však bola strata poslednej peňaženky. V nej bolo totiž viac ako 2500 korún. Boli to skupinové peniaze, ktoré sme si zobrali ako železnú zásobu – jeden nikdy nevie...
Utekali sme teda za správcom areálu. Zarazil nás však jeho arogantný prístup. Keď sme ho oboznámili so situáciou, iba sa spýtal „Zase?“. Očividne sú na podobné „nehody“ zvyknutý. Nakoniec nás obvinil, že je to naša chyba, keď sme si nechali osobné veci a peniaze v chatke. V ZAMKNUTEJ chatke. V STRÁŽENOM areáli.
Volali sme teda políciu. Nešlo o peniaze, vedeli sme, že tie už neuvidíme. Ale potrebovali sne nejaký záznam. Kvôli účtovníctvu. Predsa len, potrebovali sme nejako vysvetliť našej účtovníčke, že nám v pokladni chýba skoro tri tisíc.
Policajti naozaj do sľúbenej polhodiny prišli. Dvaja. A s nimi psovod. Obhliadli miesto činu, havinko oňuchal chatku a odtiahol policajtov do lesa. Po hodnej chvíli sa policajti vrátili. V ruke držali niekoľko vecí zo stratenej peňaženky. A krútili hlavami. Z prava do ľava. A späť.
„Tade sa ide do ciganskej osady. Tote peňeži už neuvidzite.“ (pokus o fonetický prepis východňarskeho nareča). A dali nám na výber. Buď pôjdeme s nimi a spíšeme zápisnicu (cca 2 hodiny) alebo nám stačí prehlásenie (o priestupku či ako sa to volalo). Prehlásenie stačilo. Muselo. Jednak sme neverili, že odhalia páchateľa (bez urážky) a druhak sme sa ponáhľali domov.
Spišskonovovestskí policajti nás poinformovali o množstve krádeží, ktoré sa v tomto kempingu stali. Z interných zdrojov blízkych správcovi sme sa potom dozvedeli, že zamestnaní strážcovia areálu sa vždy večer, po odchode kompetentných, stiahli do svojej búdky a venovali sa degustácii. Zlodeji im boli ukradnutí.
Je len veľká škoda, že takéto zariadenia takto trpia (a ja ako študent marketingu som trpel priam bytostne). Ani lukratívne umiestnenie nezachráni non-tourist-friendly prístup. Ošarpané budovy, naposledy maľované hádam ešte za Husáka („V tyhto spal hadam ešte i Lenin , keď šel na Rysy“ – slová spišskonovovestského policajta). Do ich obnovy nebol vrazený nielen groš, ale ani klinec držiaci strechu so zbytkom chatky. Nostalgia nevydrží večne.
Opakujem preto svoje varovanie: Ak si chcete okrem krásnych zážitkov zo Slovenského raja odniesť domov aj svoje veci, neubytujte sa v areáli autokempingu TJ Tatran .
PS: Chcem sa týmto poďakovať policajtom zo Spišskej novej Vsi (alebo odkiaľ to vlastne boli :) ) za ich ochotu a prístup. Podstatne vylepšili obraz slovenskej polície v našich očiach.
