Da Vinciho kód som si chcel vychutnať. Urobil som si preto Veľkú pohodu . Zobral som si knihu a zaliezol pod paplón. Vypol telefón. Zatvoril dvere na izbe. A pohrúžil sa do čítania. Z postele som vyliezol iba trikrát. Dvakrát pre pizzu. Druhú polovicu som zjedol studenú, pretože by som nevydržal čakať tú nekonečnú minútu, aby sa zohriala v mikrovlnke. Raz som musel (proti svojej vôli, ale naozaj musel) ísť na WC. Predsa len, liter džúsu a jedno obrovské jablko v tele nahromadia kritické množstvo tekutín. No aj to jablko som si vychutnal. Neobhrýzal som ho ako obyčajne. Nožíkom som si ho decentne nakrájal na štvrťky a venoval mu kapitoly 52 až 78.
A čo k obsahu? Krátko – výborná kniha!
Dlho – výborná kniha! Mala všetko, čo má obsahovať (podľa mňa) dobrá beletria – rýchly spád, záhady, hádanky, zloduchov i dobrákov. Z niektorých zloduchov sa na konci stanú dobráci a z niekoľkých dobrákov (konkrétne jedného) sa stanú zlodusi. Taký Scooby Doo či Traja pátrači . Len sofistikovanejší. Záhady sa vyriešia tak akurát – kniha končí v najlepšom. Autor síce načrtol aj love story, ale (chvalabohu) nechal si ju až na záver a nijako ju ďalej nerozvíjal. Za tých niekoľko dní, počas ktorých sa dej knihy odohráva, by na rozvinutie hlbšieho vzťahu aj tak nebol čas, keďže hlavný hrdinovia neustále buď pred niekým utekali alebo na nich niekto mieril niečím viac či menej smrtonosným.
Danovi Brownovi však musím pogratulovať. Majstrovsky dokázal skĺbiť na prvý pohľad nemožné. Mytológie národov celého sveta sa tu prelínajú a vzájomne sa dopĺňajú. Kresťanstvo, judaizmus, islam či dokonca učenie indiánov Hopi. Šamanizmus a tajné náuky templárov. Egyptské mystériá. Z každého si síce vybral iba potrebné, ale celok pôsobí uveriteľným a kompaktným dojmom. Pri takejto grandióznej fikcii sa síce nevyhol ani niektorým nepresnostiam, tie mu však, pod dojmom z Príbehu, odpúšťam. Len pre použité hádanky mohol autor zvoliť vyššiu obtiažnosť. Napríklad číslo účtu do banky či heslo na čiernom kryptexe som uhádol skoro ihneď a ďalších niekoľko desiatok strán ma šľak triafal z nevedomosti hlavných hrdinov. Ale možno chcel pán Brown dopriať aj čitateľom trošku radosti z lúštenia. Aby sa „o tom potom“ mohli chváliť na blogu.
Kniha vyvolala mnoho protichodných názorov. Kresťanská cirkev ju myslím ak už nie zakázala, tak aspoň neodporúčala čítať svojim ovečkám. Nechápem prečo. Podľa mňa napísal autor iba historicky overené fakty o fungovaní cirkvi (alebo hocakej po moci bažiacej inštitúcii) ako takej. Korupcia a nízke chúťky ovplyvnené slabosťou človeka poznačili fungovanie nejednej organizácie. A kresťanstvo je tu už vyše 2000 rokov. Za tak dlhý čas sa chybu stanú. Strach z vlastnej neomylnosti sa však môže vymknúť spod kontroly. Čo je smrť niekoľkých ľudí oproti vláde nad životom a vierou celej miliardy? Účel však nie vždy svätí prostriedky...
Momentálne je mi jedno, že Dan Brown pospájal (niekde trošku násilne, i keď s veľkou dávkou invencie) zdanlivo nespojiteľné. Je mi jedno, že Da Vinciho kód je vraj plagiátom Ecovho Focaultovho kyvadla . Je mi jedno, že niekomu (+/- miliarde ľudí) sa vraj nepáči. Momentálne som v eufórii. Z dobre odvedenej práce. Výborne, pán Brown!
PS: A to Focaultovo kyvadlo si tiež niekde zoženiem. Pre istotu. Aby som nestaval nezaslúžené pomníky...
