Eragon nebol zlý. Tá kniha mala silný potenciál. Až teraz som však pochopil, že ju postihol osud asi všetkých prvých častí – mala navodiť atmosféru a vytvoriť podhubie, z ktorého vyrastie Príbeh. A to sa podarilo. Keď som si ju od kamoša požičal ( ICQ : „ Jano, ešte si v Prahe? “ „ jj “ „ A ako to ide? “ „ Dá sa... “ „ Ozaj, mám tvojho Eragona...“), pristúpil som k nej s nedôverou. Predsa len, nejaký 15 ročný holobriadok? A bestseller? Pche! Určite nejaký ďalší plagiát Harryho Pottera. Ale nestalo sa tak. Ja som si tak mohol vychutnať Liduen Kvaedhí .
Prečítal som ho za 2 dni. Medzi tým som stihol byť 9 dní v Hamburgu. Knihu som však nechal doma. Pretože v Nemecku by som ju dočítal za jednu noc a prevlákať 480 stranovú a 5 centimetrov hrubú knihu cez pol Európy kvôli jedinej spoločnej noci sa mi nechcelo. Na Slovensko som sa vrátil vlastne z jediného dôvodu – písomky z predmetu „ Verejné financie a daňový systém“. Písomku som nakoniec napísal. S odretými ušami. Inak sa to ani nedalo. Učil som sa na ňu totiž iba cestou v autobuse z Nitry do Trnavy. Po štvorhodinovom spánku. Ale – tej noci som dočítal Eragona !
Keď som teda dostal na Vianoce podivný balíček, ktorý nebol mäkký (konečne niepyžamo), nehrkal, a vážil presne 1,1 Kg, premkla ma tajomná predtucha. Mno, toto by mohla byť kniha! Bola. Z poamericky rozbaleného balíčku sa vyliahol drak. Červený. Namaľovaný na obálke. S nadpisom Eldest . Vuááá, pokračovanie Eragonááá! Ehm...
Vianocovať v kruhu rodiny som vydržal do polnoci. Potom som sa odporúčal. Zaliezol do perín, pritiahol si k sebe malý stromček (zdroj želanej poživne v podobe salónok a neželanej v podobe lesklých gúľ) a lampu (zdroj želaného svetla). Svet, ako ho poznáme, pre mňa prestal v tej chvíli existovať...
Ponoril som sa do Príbehu. Sledoval som osud Jazdca Eragona a jeho dračice Safiry. Osud jeho bratranca Rorana, elfky Arye, trpazlíka Orika či dcéry vládcu Vardenov Nasuady. Ich životy sa navzájom prepletali, niekedy pretínali, väčšinou však plynuli vedľa seba a rozhodnutia každého z nich okamžite zmenili beh dejín v Alagaёsii .
Ponoril som sa do Príbehu. Majstrovsky vyrozprávanému. Keď v novej kapitole preskočil dej na Rorana a jeho cestu z Carvahallu, iba ťažko som sa opanoval, aby som nepreskočil tých niekoľko desiatok strán a nevrátil sa opäť k Eragonovi a jeho učeniu v elfskom hlavnom meste Ellesméra. Okolo Rorana (a Nasuady či Arye) sa však dialo toľko vecí, že som Christopherovi odpustil.
Očividne pri písaní Eldesta dospel a zmúdrel. Alebo mal výborných sprievodcov na svojom putovaní po pláňach Alagaёsie. Nech je však za knihami skrytý hocikto, vzdávam mu hold. Hold fantázii, ktorá ma pripútala ku knihe. Hold dumasovsky komplikovanej zápletke plnej intríg. Hold tej čistej radosti z Príbehu , ktorý vás prekvapí vždy niečím novým. Hold potešeniu z čítania.
Nenávidím takéto knihy. Knihy na jednu noc. Opantajú vás kúzlom, ktoré sa nedá zlomiť. Poľaví, až keď prežijete, precítite celý Príbeh. Nevytratí sa však úplne. Zostane rezonovať ešte niekoľko dní. Týždňov. Mesiacov. Rokov. Nakoniec sa vždy nájde iná. Kniha, ktorá vás opäť prinúti zabudnúť na svet okolo a plne sa oddať Príbehu . Nenávidím takéto knihy. Knihy na jednu noc. Knihy, ktoré by nikdy nemali skončiť.
Milujem takéto knihy. Knihy na jednu noc...
Rozlúčim sa teda so všetkými, ktorí mi, síce za krátko, ale na dlho, prirástli k srdcu: „ Eka fricai un Šur´tudal! “ Oni pochopia. A pevne verím, že ma neodmietnu. Veď v starovekom jazyku sa predsa klamať nedá...
