Medzi ľuďmi sa udomácnili. Vyjadrujeme nimi bolesť ( „ Ááááúúú!!! Vyjebané kladivo!!! Kurva, môj palec!!!!“ ), smútok ( „Ako ti je?“ „Na piču...“ ) či hnev ( „Ten ... je taký kokot!!!“ ). A – prekvapivo – i radosť ( „Júj, kurva, to sa podarilo!“ ).
Samozrejme, nedajú sa používať vždy a všade. Pôvodne som chcel napísať:
„Veľa závisí od okolností. Od demografických znakov daného jednotlivca či kolektívu. Vek, pohlavie a dosiahnuté vzdelanie. Oveľa dôležitejšie sú však jeho psychografické charakteristiky. Kvalita života, záľuby a trávenie voľného času či jeho spoločnosťou vnímaný a reálny sociálny status.“
Opak je však pravdou. Poznám vysokoškolských pedagógov či lekárov (o politikoch nehovoriac), ktorí kľajú ako pohani. A naopak, niekoľko jednoduchých a milých ľudí, ktorí by z úst nadávku nevypustili. (Niežeby vysokoškolskí pedagógovia, lekári či politici neboli jednoduchí a milí ľudia. Niekedy až priveľmi...) V tom teda pes zakopaný nebude.
V čom ale? Prečo ľudia nadávajú? Prečo nadávky spoločnosť toleruje menej ako fajčenie či alkohol? Nemám samozrejme na mysli extrém, keď niekomu poviete „Ty si kokot!“ a on vám pichne kudlu medzi rebrá. Stretol som sa dokonca s opakom. Skúste niekomu v dnešnej prenadávkovanej (nadávkami predávkovanej) dobe povedať „Ty pes!“ alebo „Ty had!“. Pravdepodobne sa smrteľne urazí. Raz som jednému kamošovi povedal (počas protinadávkovej terapie) „Ty debil“. Pol večera sa so mnou nerozprával! Nakoniec za mnou prišiel „Zajo, radšej mi povedz, že som ´kokot´.“ „Prečo?“ „Neviem, ale ´debil´ mi vadí. Uráža ma to.“
Urážalo ho to. Žeby v tom bol ten najlepší priateľ človeka zakopaný? Majú nadávky tú moc? Dostať som sa až na samý spodok človečenstva? Ku každého osobnému Ja? Tomu, o ktorom hovorili už starí Mongoli:
„To už radšej smrť, než taký život! Človek, ktorý ľutuje svoje telo, čo má vymerané na 100 rokov a radšej zhanobí svoje meno, ktoré mu je pridelené na tisícky vekov, sa ničím nelíši od dobytka.“ * |
Nechcel si (nechať) zhanobiť svoje meno. V časoch, keď sa nič také nenosí. Hrdosť? Česť? Pche... A možno je to v ľuďoch nejako zakódované. Ochraňovať nie svoje biedne telá, lež mená, ktoré prežijú na večnosť. Každý sa radšej pochváli dedom, ktorý bol učiteľom na vysokej škole alebo lekárom ako dedom, čo v koncentrákoch bezohľadne otáčal plynovým kohútikom, bez ohľadu na účty. Urážku, ak nie je expresne objasnená, totiž nasleduje Hanba.
95% nadávok používaných v dnešnej dobe, sa za urážku a priori nepovažuje. Sú to slovíčka, ktoré v minulosti mali istý hanlivý význam. (ešte aj majú, všetko záleží od kontextu) Dnes sa však používajú úplne bežne. Naši otcovia mali populárne slovíčko „oné“. Keď niekto nevedel, kam z konopí, stačilo ho použiť a všetci hneď pochopili. „Taká oná, šak víš...“ „Jáj, jasné!“ „Oné“ však zastaralo. Je nemoderné. Skúste si všimnúť, ako málo sa dnes používa. Jeho miesto v hovorovej reči prebrali nadávky. „Taká kokotina, veď vieš...“ „Jáj, jaska!“
Nadávky sa dostali do jazyka ako jeho prirodzená súčasť. Vypočujte si niekedy niekde rozhovor mládeže. Nadávka jedna za druhou. Väčšinou sú však iba cool náhradou starého dobrého „oné“. Bez urážlivého podtónu. Nevravím, že je to správne. Až ma „v riti pichá“, keď počujem v autobuse dialógy štrnástok. Ani sa nedivím, keď potom v baroch má úspech pieseň od Zóny A „ Chleba “. Priznávam sa, tiež sa mi páči. Tiežhulákam a tiežskáčem na parkete ako „odtrhnutý z reťaze“ .
Medzi sebou sa bavme v nadávkach. Kľudne. Ale sú miesta, kam sa to nehodí. Na verejnosti som (skoro stále) normálny, slušný, človek. „To mi, kurva, verte...“
PS: Pamätám si, ako sme raz niekde s kamošmi popíjali a jeden z nich mi povedal: „Miro, ty si kokot...“ „He?!“ „Ale v dobrom!“ No, a urazte sa...
* CHÁN GESER , Vládca desiatich svetových strán – príbehy zo starého Tibetu, ako ich rozprávali Mongoli
