Som mäsožravec. Čo mäsožravec?! Mäsožrút! Ale strašne prieberčivý. Kura pre mňa nemusí existovať. Ak teda niekto dokáže v Petriho miske vypestovať na živnom roztoku kuracie prsia. Taký človek by si zaslúžil Nobelovu cenu! Čo je oproti tomu sadenie stromčekov či objavenie ďalšej prťavej vesmírnej častice? Obyčajné flákanie...
Mastné mäso (opak „ fajného chudého karé“ ( klasik ) ) sa mi na tanier dostane tiež len výnimočne. Naposledy sme sa oň div že nepozabíjali na opekačke. Opekané prasiatko je ale iná káva! Teda, iné mäsko. Tam mi nevadilo medzi zubami lúskať do chrumkava prepečenú kožičku. Nožíkom škrabkať medzi rebierkami a ťukať na ne ako na xylofón. Božská melódia! Beethoven by to asi neocenil, ale – veď aj tak bol hluchý! Na obhrýzanie prasačieho chvosta či nebodaj uší som sa však nahovoriť nedal. Zase „Odtál–potál!“ , ako vraví stará múdrosť.
A týmto som plynulo prešiel k nášmu problému. Ja som bol jednoznačne proti! Držková sa mi jednoducho protiví. Neviem prečo. Nikdy som ju nejedol. Na prehodnotenie nášho vzťahu mi stačil vizuálny kontakt. Som povrchný? Možno. Napriek tomu zostaneme kamaráti. Len nech odo mňa nežiada, aby sme sa orálne či inak zblížili...
Podobne skončili aj iné zázraky kulinárstva. Mozoček? Býčie žľazy? Brr! Kamoši ma skoro utopili v pohári kofoly! „Somár! Nevieš, čo je dobré!“ A v hlave sa mi vynorili tieto slová:
Jules: Hey, sewer rat may taste like pumpkin pie, but I'd never know 'cause I wouldn't eat the filthy motherfucker! (Pulp Fiction, zdroj: www.imdb.com )
Takže tak. Možno niektoré veci (alebo živočíchy – veď aj živé sa jedia) chutia ako tekvicový koláč, ale neochutnám ich. Inak, ten tekvicový koláč nemusí byť tiež veľká výhra – ani tekvicu nemám rád :)
Napadlo nás iba jediné riešenie – nepovedať dotyčnému, čo pojedá a počkať si tak na relatívne objektívne zhodnotenie odozvy chuťových buniek. Zloženie pokrmu mu prezradiť až potom. A nezabudnúť na kýbel! To v prípade, že by mozog odmietol uveriť chuti a potreboval prekontrolovať obsah žalúdka ešte raz :)
Odnaučil som sa vravieť na jedlo „Fuj!“. Pri podobných ponukách sa civilizovane dotyčnému / dotyčnej zahľadím do očí a poviem: „Ďakujem, neprosím si.“ „Fuj! Ani v budúcom živote!“ pomyslím si vzápätí a natriem si chleba s maslom.
Som síce prieberčivý, ale tolerantný. Komu chutí, nech si dá držkovú! Nech si dá mozoček, sójové mäso, býčie žľazy, vyprážaný karfiol či surové ryby! Bielkoviny na prírodno v balení nápadne pripomínajúcom húsenicu! Kľudne! Nechám ho žuť. Veď sme predsa civilizovaní...
