reklama

Kubánsky denník – časť druhá: Matanzas – môj prvý kúsok Kuby

V tejto kapitole sa popisuje úspešné pristátie cestovateľa na Ostrove Slobody a všetky jeho nasledujúce finančné, dopravné i orientačné trampoty, ktoré končia iba preto, aby mohli pokračovať v dieli nasledujúcom... PredPS: Bacha, článok je to mrte dlhý, takže odporúčam čítať v práci, kde ste za podobné veci platený a nemínať si tak vzácny (a neplatený) voľný čas, ktorý sa určite dá využiť na niečo úplne iné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu

Kúsok z 9. 9. 2009 a celý 10. 9. 2009

 Jo, a včera som ešte poplašený utekal za recepčným, že čo to mám napísané na letenke a on ma upokojil, že to znamená „ check-in môže byť aj jeden deň pred odletom medzi 18 – 21 hod ” a nie „ check-in MUSÍ byť deň pred odletom ”, ako som si myslel, vidiac sa zajtra nastupovať s dlhým nosom do autobusu Dusseldorf-Praha. Inu, nemčinu som nepoužíval asi 10 rokov. Ale i tak z toho plynie ponaučenie – preštudovať si letenku a ostatné doklady a čomu človek nerozumie, preloží si to v pokoji doma a nie chaoticky pobehujúc pár hodín pred odletom a ešte k tomu v cudzej krajine :D

 O pol hoďky som bol u neho zase, podpísal mu nejaký zdrap papiera a nechal si uložiť do hostelového trezoru všetky moje prachy, pas a letenky. Pre istotou...

 Ráno som sa zobudil o deviatej, naraňajkoval, z chleba som si spravil sendviče, osprchoval sa a odubytoval. Barcelončanky boli už v čudu a čudák tiež. Moje bubáky a cestovateľské doklady našťastie v čudu neboli a tak som ich z rúk tety hostelesky (recepčná v hosteli ;), čerstvo ich vytiahnuvších z trezora, prevzal s hlasným výdychom. A vyrazil som ku stanici.

 Pred hostelom som ale s hrôzou zistil, že mapu Dusseldorfu aj so zakreslenou cestou ku stanici som podľa hesla „ neťahať so sebou zbytočnosti“ vyhodil na izbe do koša. Ehm, nie každému býva dopriane... Na stanicu som ale trafil na prvý krát (možnosť vrátiť sa do hostela pre novú mapku ma ani nenapadla – ok, možno napadla, ale do vyšších nervových centier neprešla cez filter mužskej ješitnosti).

 V turistickom centre som si zamenil 200E (bo som sa bol spýtať vo vedľajšej banke, ale teta chcela po mne vyše 26 CZK za jedno éčko a k tomu 2E poplatok). Turistický černoch mi zamenil české koruny za euráče v pomere 28:1. To som tiež celkom nepochopil – buď som včera zle videl alebo sa česká koruna za jednu noc zúfalo prepadla. A ešte si zobral poplatok nejaké 4E! Kua, ešte som ani neni na Kube a už sa nechám odrbať... (len pre upresnenie, dokopy som teda so sebou mal asi 720E – táto informácia bude VEĽMI dôležitá v poslednej fáze expedície)

 Jemne chaoticky som si kúpil lístok na letisko (2,30E) a jemne nervózny naskočil na vlak S7, ktorý mal podľa železničného zriadenca („ Na mňa môžete hovoriť aj po anglicky, keď po nemecky neviete “ – a to som si tú vetu pripravoval asi 15 minút :D) ísť o 11:15, na lístku bolo napísané 11:20, na svetelnej tabuli 11:25 a odišli sme 11:27. Kam sa podela nemecká puntičkárskosť? To tu už naozaj nikto nič negarantuje?!

 Po pár minútach som vystúpil na konečnej stanici Flughafen-Terminal a keďže som mal na letenke napísané „ terminál B “, ako jediný som vyrazil opačným smerom ako zbytok obsahu vagónov, pretože na ceduli na stene bola šípka k Béčku tým smerom. Opäť jemne v strese, pretože na letenke bolo napísané niečo v zmysle „ check-in končí 90 minút pred odletom “ (ak som teda správne pochopil ten správny zmysel) a keďže odlet bol 13:20, tak oficiálne by mal check-in skončiť 11:50. A práve bolo 11:45. Budem musieť nejako vylepšiť svoj time-management, zdá sa...

 Chvíľku nesystematického pobehovania po letiskovej hale so 100kilovým batohom na chrbte (doprdele, prečo som nešiel s davom?!) nakoniec vystriedala úľava, keď som zistil, že check-in prepážky sú na prvom poschodí a hľadať ich teda na prízemí nielen že vzbudzuje údiv a pobavenie u domácich, ale i veľmi nešetrne mrhá mojim vzácnym časom. Vystúpil som z výťahu a na Šejkspírovskú otázku „ doprava alebo doľava?“ si moje nohy odpovedali samé a ja som sa vydal doprava. Šťastný ako blch som našiel oddelenie AirBerlin a tak som vyhodil pár odpadkov (chalanovi horí za pätami, ale pokojne triedi odpad – ok, až TAK pokojne to zase nebolo), zabalil si batoh potravinárskou fóliou (osvedčený recept z afrického Maroka) a s úsmevom na perách som sa vrhol na najbližšiu červenobielu tetu. Podal som jej letenku a pas, oboje 2 minúty študovala a nakoniec so zdvihnutým obočím povedala, že síce letím s AirBerlin, ale môj check-in, keďže je to charterový let, je na úplne opačnom konci letiska. Doprdeledalas!

 Moje „ dankešén “ jej ešte znelo pri uchu, ale to som už mizol v dave. Zbaliť si batoh do úhľadného kokónu je síce z pohľadu bezpečnosti nápad výborný, ale z pohľadu logistiky je to tragédia – nie je ho totiž za čo chytiť. Spotený, nadávajúci, udychčaný a s vypätím posledných síl som teda dorazil k tej najsprávnejšej prepážke, kde blikalo „ Varadero “. Teta si zvedavo prelistovala letenku, spokojne sa usmiala a vrhla sa na pas. Vydýchnuvší si ja som sa spokojne oprel o pultík a silou vôle zastavil ruku, aby sa nezdvihla v geste, ktorým si objednávam pivo. Moju pohodu však o pár sekúnd prerušila sama teta odbavovačka, poukazujúc na nejaké nezrovnalosti na mojich vízach. Nepáčilo sa jej, že mám ako miesto odjazdu napísanú Prahu. Nedebatovala, dala mi nové vízum, ktoré som si musel sám vyplniťa ešte jej za to zacvakať 20,5E. Čo to bolo za kravu v tej cestovke?! Kua, ak to z nej nevymlátim, tak som práve prišiel o 750CZK... Jediná ako tak potešujúca správa bola, že batoh má 18 kg, takže aspoň tu nič nedoplácam.

 Bežiaci pás zhltol moju batožinu a odniesol ju niekam do útrob letiska. Teraz už len dúfam, že sa stretneme na Kube... Bolo presne 12 hodín, keď som po menšom blúdení konečne prešiel cez bezpečnostnú kontrolu. Do začiatku boardingu zostávalo 20 minút. V nejakom duty-free som si kúpil 10 balíkov žuvačiek za 5,3E a dal sa do čakania.

 O 12:30 sa nič nedialo. Ej veru, zle je to s týmto svetom, keď už ani Nemci nedodržiavajú svoj vlastný rozvrh... A na letisku! Boarding začal až o 13:00, 20 minút pred odletom. Samozrejme všetkých pasažierov nestihli naboardovať (predsa len, skoro na 100% naplniť A330-200 chvíľku trvá) a tak sme odleteli až o 13:45, pretože opäť chýbali nejakí dvaja čuráci. Kua, ja hádam žiadny odchod nestihnem načas! Netušiac, čo ma čaká na Kube, považoval som 30 minútové meškanie za neskutočnú tragédiu. Pane, odpusť mu, pretože nevie, čo činí...

 Let trval 10 hodín a ubehol akoby nič. Dostal som síce sedadlo do uličky, pretože miesta pri okne boli obsadené (hmm, žeby všetci stihli ten check-in včera večer?), ale až tak to nevadilo, pretože v Dusseldorfe bolo zamračené a celý let prebiehal nad oblakmi, takže sedieť pri okne nebola žiadna pridaná hodnota. Zato sympatické tety letušky a letušiaci sa o nás príkladne starali a tak som na Kube pristál oddýchnutý, najedený a napojený. A s modrou AirBerlin dekou, ktorú som si vypýtal od tety letušky („ ok, ale ja som nič nevidela“ :), pretože na Pico Turquino mala byť vraj zima.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lietadlom...

Spiaca krásavica A330 - 200

Lietadlový obed

Letové informácie:
Rýchlosť: 920 km/h
Výška: 11 582 m. n. m.
Vonkajšia teplota: -59°C

Zdravotný dotazník

Lietadlový brunch (v pozadí vidieť ružovučké Financial Times, ktoré som si zobral, dúfajúc, že to je aspoň jedno periodikum nie v nemeckej reči. A boli to FT Deutschland. Tak zase nič...)


 2 veci vás na Kube ovládnu – jedna okamžite a druhá sa bude za vami plížiť ako tichá smrť. Tou prvou je samozrejme počasie. Teplota neklesajúca pod 25 stupňov (a mám dôvodné podozrenie, že v uličkách Havany sa na poludnie vyšplhala niekam jemne nad 40) a vzdušná vlhkosť 70% spravia s netrénovaným Európanom svoje. Človek sa proste potí ako somár k kufri. Stále. Pre tých obdarených menšou porciou predstavivosti – skúste si v teplej vode namočiť oblečenie, následne si ho oblečte, okolo hlavy si omotajte vlhkú osušku a následne si celé telo zabaľte do igelitu a vydajte sa na návštevu do skleníka s orchideami. A ak chcete vedieť, aké je to za dažďa, namiesto do skleníka choďte do sauny, do každej gumáky si nalejte 2 litre teplej vody a nechajte sa oblievať kýblami vlažnej tekutiny. VTEDY ste celkom blízko tomu ako sa cíti človek na Kube za dažďa.

 Chodíte a potíte sa. Stojíte a potíte sa. Sedíte a potíte sa. Ležíte a potíte sa... Jediná činnosť, ktorá nespôsobuje potenie, je rozmýšľanie. Ale komu by sa chcelo rozmýšľať v takom teple? Maximálne nad tým, kde je najbližšia krčma (ok, bar, pretože krčmy – a, nedajbob, hospody! – na Kube nie sa). Tu prichádza na radu varovanie – nepite nič sladké a chladené (kola, Fanta, Sprite) – je to cesta do pekla. Budete ešte viac spotený a smädný ako ťava. Najlepšia je minerálka. A v tesnom závese za ňou pivo ;)

 Druhý útočník je zákernejší – 6 hodinový časový posun smerom dole je riadna šupa. Prvých pár nocí toho človek veľa nenaspí...

-= Tunak končia oficiálne zápisky z denníka pre tento deň a nastupujú tie, ktoré si pamätám. Ste si mysleli, že doteraz to bolo zmätočné a nesúrodé? Pché... =-

 Lietadlo nás vypľulo do nehostinnej letiskovej haly, popri ktorej je aj tá bratislavská luxusnou prezentáciou národnej hrdosti a ja som uvažoval, či sme na tom správnom Varadere – mieste, kam mieria tisíce turistov každé leto a Vianoce. Ako som však následne pochopil, hala je čisto účelová – odbaviť turistov, nasáčkovať ich do autobusov a o pol hoďku neskôr a 20km ďalej ich vyložiť v klimatizovanom hoteli, kde im na bieloskvúcej pláži podáva prvé vychladené mojito usmievavý personál. A ako som zistil, individuálnych cestovateľov tu veľmi v obľube nemajú. K zlepšeniu nálady neprispievali ani všadeprítomné plagáty o H1N1 chrípke a personál letiska, ukrytý za zelenými rúškami s rukavicami na rukách taktiež nepôsobil povzbudzujúco.

 Teta colníčka/policajtka/imigračná konkrolórka pri mojej búdke si totiž všetkých Turistov nechala asi minútu a ja som u nej trčal minimálne 5 mučivých minút a prešiel peklom komunistickej lustrácie. V španielskom jazyku samozrejme, ktorý som v tom okamihu úplne zabudol (ehm, niežeby som ho ktovieako ovládal predtým...) Kto som, odkiaľ som („ Ehm, Slovakia “, „ Aaa, Czechoslovakia! “ a úsmev, „ Ehm, no, Slovakia “, „ Aha “ a opäť zamračené obočie), kam idem, kde budem bývať („ Ehm, casa particular “, „ Kde ?“, „ Matanzas “, „ Ktorá? “ – následne som jej podal zdrap papiera – fakt zdrap papiera, bo som si tú adresu zabudol vytlačiť a tak som ju napísal na list v poznámkovom bloku, ktorý som mal práve na stole. A to som sa ešte pomýlil, ale v tom časovom nedostatku pred odchodom som tú pokazenú časť iba odtrhol a začal od začiatku). Teta na ten papier pozerala, potom pozrela na mňa a ja som bol v tej chvíli presvedčený, že ma pošle najbližším lietadlom domov. Taký pocit bezmocnosti som ešte nezažil. A malo byť horšie. „ Koľko nocí? “, „ Ehm, jedna “, „ Ale musíte tam zostať minimálne 3 noci! “, „ Ehm, fakt? “ (samozrejme som to vedel) „ Fakt “, „ Ale zajtra idem do Santiaga. Vlakom. “ „ Vlakom? “ (začudovaný pohľad som pochopil o deň a pol neskôr na vlastnej koži) „ Ano. A potom na Pico Turquino “ Tu už som si myslel, ze som jej srdce obmäkčil, ale to iba prehodila na inú koľaj.

 „ Kde pracujete? “, „ Ehm, nikde “, „ Nikde? “, „ Mno, kríza vo svete a tak “ (čož nebola v mojom prípade celkom pravda, ale moja slovná zásoba neobsahovala výraz pre „ výpoveď “, aby som mohol odpovedať celou vetou „ Dal som výpoveď ty krava lebo ma to tam nudilo a chcel som sa ísť pozrieť na Kubu a teraz ma tu ty už pol hodinu buzeruješ, tak sa na to láskavo vyprdni a pusti ma!“ – čitateľ odpustí, ale čím ďalej, tým hlbšie som vchádzal do labyrintu zúfalstva, v Šengene i Afrike dovtedy nepoznaného). Teta Bezpečnostná však pokračovala v podobnom duchu ešte pár minút a keď mi konečne odtrhla polku víza a na tú druhú dala pečiatku, spadol mi taký kameň zo srdca, že to muselo byť počuť až v Havane. Ale konečne som bol na Kube! Jupí! (ponaučenie z toho plynie nasledovné – buď si ešte pred odletom zistite, v akom hoteli budú Turisti spať a ten si tam napíšte, alebo si tam napíšte hociaký iný hotel – nikto to zisťovať nebude. Len im preboba nehovorte pravdu!)

 S roztrasenými kolenami som si počkal (slabú pol hoďku, čo vôbec nebol balzam na moje rozcuchané nervy) na batožinu a s vedomím, že mi práve zdrhol posledný bus do Matanzas, som šiel hľadať nejakú zmenáreň. Odoženúc roj obťažovačov vliezol som teda do príletovej haly a tu mi napadlo, že by nebolo odveci niekde v súkromí si roztriediť prachy a nerobiť túto delikátnu činnosť na mieste, kde na mňa čumí 100 párov očí. Tak som teda vliezol do kabínky na WC, poprehadzoval som si peniaze podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a, keďže som zmeškal príležitosť pri prílete, využil som toaletu na jej primárny účel a odskočil si na malú. Usmiaty, s 18 kilovým batohom na chrbte som vyšiel z WC, ale story tým pre mňa nekončila. Zrazu sa objavila hajzel-babka, niečo na mňa naštebotala a chcela 1CUC. Snažiac sa ju názorne presvedčiť, že žiadne kubánske prachy nemám, ukázal som jej plnú hrsť Euro mincí. Nebolo jej viac treba, vyzobla mi 1E a spokojne odráčala. Hmm, zatiaľ moj najdrahší záchod :D No krása, to nám to ale začína...

 V zmenárni som si zamenil 500E za 646,4CUC a milej mladej tety som sa spýtal, či si u nej môžem zameniť nejaké éčka aj za moneda nacional (peso). Prekvapená mojou informovanosťou, prikývla a tak som jej podal 60E s nádejou, že to bude stačiť. Zdvihla obočie a povedala, že to bude skoro 2000 peso. Tu som zdvihol obočie ja:
To bude asi veľa...
To áno.
A koľko bude za 40E?
Okolo 1300 peso.
Uf, a čo tak 20E?
To je 600 peso.
Ok, poďme do toho!

 A tak som vyšiel do vlahého kubánskeho podvečera, s batohom na chrbte, v jednom vrecku kopec kubánskej turistickej meny CUC (Fidelova náhrada za americký dolár, niečo ako náš bývalý komunistický tuzexový bon), v druhom vrecku ešte väčší kopec peso (mena, ktorou sa platí v poloprázdnych obchodoch a v ktorej kubánci dostávajú plat; 1 CUC je 24/25 peso – nákup/predaj) a všade inde sa mi povaľovali euráče a nejaké české koruny. Svet je presne taký komplikovaný, akým si ho spravíme...

 Bus z letiska do Matanzas mal stáť nejakých 7CUC, ale keďže som ho nestihol, zostávalo mi iba taxi. To malo (podľa informácií z netu) stáť okolo 25CUC. Aj ku mne hneď pribehol týpek, že ma tam hodí za 25, ale ja, podkutý tvrdým vyjednávaním v pár_mesiacov_predtým Maroku, som ho poslal dopreč. O chvíľku sa vrátil a že teda ok, za 20 ma tam hodí. Mňam! Vtom sa ale do dialógu zapojila nejaká zamestnankyňa letiska a ja, keďže som sa bavil so šoférom neoficálneho taxíku (je prísne zakázané voziť turistov v súkromných autách), som začínal tušiť problém.

 Tetula sa našťastie spýtala, koľko po mne chcel a že ona mi to vybaví za 15CUC. Jedno lepšie ako druhé! Tak sme sa vybrali k stanovišťu oficiálnych taxíkov (ktoré su normálne asi 2x také drahé ako neoficiálne) a ja som stále nechápal, ako týmto ja ušetrím, ona dostane províziu a ešte aj vodič bude spokojný. Ale sme na Kube, tu je možné všetko, ako som sa presvedčil o pár minút. Pretože „môj“ šofér vystúpil z oficálne taxikárskej žltej Škody Octavie, pokojne vyfajčil 2 cigatery, nasáčkoval sa do nejakej čínskej verzie pidiautíčka z vedľajšej požičovne, batoh mi hodil do kufra, mňa na predné sedadlo a vyrazili sme. Smerom k policajnej kontrole...

 Viac vytreštiť oči som už nedokázal a tak, celý spotený a snažiac sa splynúť so sedačkou, sme zastali pri policajtovi. K môjmu prekvapeniu si však podali ruky, poliš ma prešiel pohľadom a už sme si to frčali smerom Matanzas. Uff, toľko stresu za jeden deň som nemal ani v robote, ked singapurci prešvihli termíny projektov :D

 V cene som si vyhandloval, aby ma taxikár hodil až k Marylin do baráku, čo bolo moje šťastie, pretože kartografia a udržiavanie čitateľných (alebo aspoň nejakých) štítkov s názvami ulíc nepatrí medzi desať najobľúbenejších voľnočasových aktivít kubáncov. Po niekoľkominútovom pátraní sme nakoniec jej dom našli, chlapík skásol svojich 15CUC a zmizol v oblaku prachu a štiplavého dymu. A na mňa sa so srdečným objatím vrhla Marylin. Uviedla ma do izby, zaplatil som jej 20CUC za noc (+ 3 alebo 4CUC za raňajky), poradila mi, kde je vlaková stanica a zanechala ma svojmu osudu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

U Marylin

Moja izbietka na prvom poschodí, patrila k nej eštš kúpeľňa s WC, 2 terasy a dalšia terasa na streche


 Tak som sa ani veľmi nezabývaval – veď som tam mal podľa plánu spať iba jednu noc – a vybral som sa do hustnúcej tmy hľadať stanicu. Účastníci africkej výpravy a skladania skrine už vedia, čo je smrteľne nebezpečné – dať mi do ruky mapu alebo šrobovák. Nemajúc sa na koho spoľahnúť, potme ( verejné osvetlenie nie je právo, ale výsada!) a bez názvov ulíc, vyrazil som teda udaným smerom. Po 15 minútach som dorazil na stanicu. Lepšie povedané – dorazil som na miesto, kde podľa mapy stanica mala byť. Ibaže tu bola nejaká slepá ulička a v nej odstavený autobus, v ktorom niekto upratoval.

 Na moje zavolanie z okna vykukla najprv metla a potom lokálna mladica, ktorá sa na moju otázku, či je TU vlaková stanica, iba nechápavo zahľadela do tmy a následne sa mi snažila vysvetliť, že je trošku inde, pričom ukazovala rukou presne opačne ako mala stanica byť. Pomyslel som si teda svoje o ženskom orientačnom zmysle a vyrazil som späť po svojich krokoch. Po 3 minútach som našiel nejakého postaršieho kubánca, ktorý mi však potvrdil smer udaný dievčicou a pridal k tomu informáciu, že o 2 bloky ďalej musím zahnúť do prava a stanica je tam. Smelo som teda vykročil do noci.

 Ako mi bolo nakázané, poslušne som po druhom bloku zahol do prava a ked som po 300 metroch prišiel na koniec ulice a stanice nebolo, začal som šípiť, že je zle. Preskúmal som teda aj ulicu o 1 blok ďalej – s rovnakým úspechom. Začal som vážne pochybovať o prítomnosti akejkoľvek železničnej dopravy na ostrove. V tom ma podporilo i letmé nakuknutie do uličky č. 4 – v nej bola tma dokonca ešte väčšia. Do môjho periférneho videnia mi však udrelo čosi červené a blikajúce a – áno, boli to svetlá na železničnom priecestí! Tých 200 metrov voľným priestorom som preletel rýchlosťou myšlienky a, skoro sa prizabijúc na koľajniciach, vrhol som sa k veľkej osvetlenej budove na druhej strane, v ktorej som tušil stanicu. Opäť omyl...

 Pretože pred budovou stála malá búdka a pred ňou sedel chlapík. A 10 metrov pred chlapíkom bola v zemi zarazená tyčka a na tej tyčke vo výške očí tabuľka a na tej tabuľke červeným napísané „ Zona militar “, s čím si dokázala poradiť aj moja chabá španielčina. Spomalil som teda na predpísanú rýchlosť a ruky som nechal voľne zvesené pozdĺž tela, pripravený ich okamžite zodvihnúť nad hlavu pri sebemenšom pohybe protistrany. Predsa len, byť zastrelený hneď v prvý deň na Kube nejakým horlivým obrancom socializmu, by bolo viac než len spoločenské faux-pas. Pre obe strany, obávam sa.

 Zo zúrivého obrancu socializmu sa ale vo svetle žiarovky vykľul milý dedulo, ktorý práve dolaďoval do dokonalosti hojdanie sa na stoličke a veľmi ochotne mi vysvetlil, že železničná stanica v Matanzas naozaj je a že mám ísť do tej tretej uličky až na koniec. Poďakoval som sa a s úsmevom a ľahkým krokom som preskákal koľaje a opätovne vkročil do uličky č. 3. S rovnakým výsledkom ako 10 minút predtým. Pochybujúc o duševnom zdraví jedného z nás som sa teda vybral naspäť za dedulom, oboznámiť ho s tragickým neúspechom môjho pátrania.

 Ako som sa tak vracal k zóne smrti, nedalo mi aspoň trošku nenakuknúť do tej tmavej aleje tvoriacej ulicu č. 4. A po asi 500 som vedel, že toto je ono! Našiel som nejaké sklady, rozbitú cestu a rozbité chodníky a na jej konci do tmy svietili svetlá železničnej stanice. Teda skôr staničky, pretože to bol len taký dlhý kravín, ktorého koniec sa utápal v čiernočiernej tme. Bezostyšne som vtrhol do jedinej kancelárie, v ktorej sa svietilo, a moje „ buenas noches “ zaznelo do tmy s takou razanciou, že prekvapenému zamestnancovi skoro vypadla z ruky šálka s kávou. Ani sa mu nedivím.

 Po nekonečných 10 minútach vysvetľovania, kreslenia a iných neverbálnych formách komunikácie mi ujo vysvetlil, že mám veľké šťastie, pretože vlak do Santiago de Cuba ide hneď zajtra večer o 20:40. Celkom som nechápal (vtedy), čo chcel tým povedať, pokiaľ nedodal – ak teda nebude meškať. Alebo vôbec z Havany príde... Načo som ja zasmial, že prečo by nešiel, veď tak to je napísané v cestovnom poriadku, ktorý má pred sebou. Vedúci stanice si len vzdychol a s pohľadom, obsahujúcim všetku vedomosť o záľudnostiach kubánskej železničnej dopravy mi len doporučil, aby som prišiel načas, pretože ak vlak zmeškám, ďalší pôjde o 2 dni. Tu som sa prestal usmievať aj ja, zaželal mu dobrú noc a vytratil sa do tmy. Vrátil som sa do izby, zakreslil novú polohu stanice do mapy, hodil sprchu a zaľahol. Na jeden deň vzrušenia až dosť...

Kúsok z 11. 9. 2009

 A konečne prichádza časť, kde Zajko menej kecá a o to viac ukazuje. Nech sa páči:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kubánske ráno

Najprv ma o piatej (a potom ešte aj o šiestej) zobudil nejaký predavač chleba, ktorý hulákal na celú ulicu (zlatí arabskí muezíni) a následne nejaký ruch - vykukol som a pod oknom sa mi práve prehnalo stádo kôz. WTF?!

Čakajúc na raňajky (v skutočnosti nemám také veľké stehná :D)

Raňajky v jemne dekadentnej spoločnosti - praženica! Mňam! A k tomu čerstvý mango džús, kubánsky hnusný sendvičový chleba, maslo, mango a guava, úžasná káva (a to kávu nepijem) a ako zákusok bol taký ten karamelovo-pudingový koláč


 Po raňajkách som neotáľal a vyrazil do mesta - do siedmej večer predsa času dosť...

V uličkách Matanzas

Basketbalové ihrisko v Parque René Fraga

Socha José Martího v Parque Libertad

Iglesia de San Pedro Apóstol

V uličkách

Železničný most

Železničný most prekrytý iným veteránom

Puente de la Concordia

V ústí rieky Yumurí

Los Bomberos - čo nie sú teroristi, ako by z názvu vyplývalo, ale stanica požiarnikov (neoklasicistická budova z roku 1897) v centre mesta, hneď vedľa divadla Sauto


 A pred divadlom Sauto si ma odchytil nejaký postarší týpek a ja som si uvedomil, že na štíte mojej dovtedy pokojnej prechádzky sa objavil prvý škrabanec a jeden z lokálnych jitineros (obťažovač a dohadzovač) si ma predsa len našiel. Och, aký kolosálny omyl! Humboldt (ako sa dotyčný volal) bol 65 ročný učiteľ dejepisu na strednej škole a nielen že ma zobral do zatvoreného divadla, ale povodil ma po meste a nad pár pivami, na ktoré som ho následne pozval, sme pokecali o situácii na Kube.

 Dodnes neviem, či bol fakt jitinero alebo nie. Ale ak bol, robil to veľmi nenútene a šarmantne. Skôr si myslím, že si chcel pokecať s cudzincom a popri tom využiť situáciu (ako potom všetci ostatní kubánci, ibaže oveľa menej vyberaným spôsobom). Zdravím na Kubu, amigo !

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teatro Sauto (1863)

Teatro Sauto

Strop

Pravá strana, čo je s vama?!

Dosky, ktoré znamenajú svet. A opona, ktorá tie dosky často halí...

Ani v divadle nemôže chýbať osvetový kútik - výstavka žiaroviek a vodičov nájdených počas rekonštrukcie vo vchodovej hale

Za kasou

Dobové trezory

((matanzas01))

V pamätnej izbe teta sprievodkyňa naštartovala starý gramofón

Zo zákulisia - dôkaz československo-kubánskeho priaťeľstva

Zo zákulisia - lokálna "herecká honorace" v akcii

Teta sprievodkyňa, Humboldt, malá dcérka tety sprievodkyne a sama Veľká šéfka (a fakt že bola veľká) divadla, píšuca mi zdravicu na pohľadnicu

Zdravica na pohľadnici - asi mali zlé svedomie, že zo mňa vymámili ako vstupné 2CUC, tak mi dali pohľadnicu s obrázkom divadla a ja som veľkú šéfku na oplátku poprosil, aby mi tam teda niečo napísala. Dodnes netuším, čo tam vlastne je...


 Po divadle som teda Humboldta pozval na pivo a tak sme sedeli v jednej z dvoch reštík na hlavnom námestí, sosali prvé pivo a tu (samozrejme šeptom a za stáleho kontrolovania okolia) sa dedulo rozhovoril a tak sme anglicko-španielsko-neverbálne asi hoďku kecali o tom, ako je na Kube " dobre ":
" Varadero nie je Kuba, Varadero je Miami. "
" Do Matanzas prichádzajú ľudia, ktorí buď pokračujú do Havany, alebo chcú emigrovať na Floridu, pretože odtiaľto je to najbližšie. "
" Prečo nič nerobíme? A čo môžme? Tak len sedíme a čakáme. Že sa niečo zmení, keď Fidel zomrie. A Raúl zomrie. A ďalších 20 comandantes a compañeros, čo sú v rade za nimi... "

 Potom si k nám prisadol nejaký Humboldtov kamoš a že či mu tiež nekúpim pivo, lebo práve dnes oslavuje 40. rokov. Povedal som len " Tak keď fakt dnes oslavuješ, zober hneď tri " a následne, keďže sa Humboldt začal dostávať do švungu a do lokálu práve prišla na obed nejaká stranícka delegácia a všetci čašníci stáli v pozore, snažil som sa zmeniť aspoň na pár minút tému. " Amigo, a čo hurikány? ", "Pché, najhorším hurikánom je this people - už je tu 50 rokov! Hehe. " Fidela zásadne volal " this people " a ukázal pri tom rukou dlhú bradu. Radšej sme teda dopili a zobral som Humboldta preč - turisti sú na Kube viac- menej posvätní a políciou nedotknuteľní, čo sa však o domácich vonkoncom povedať nedá.

 Sadli sme si teda do parku do tieňa a po chvíľke z Humboldta vypadlo, že má v base syna. Za politiku . A hneď ma chcel zobrať k nejakej svojej známej, že ona má za politiku v base troch synov. Ukecať som sa nechal, až keď povedal, že babka predáva cigary. Načierno, samozrejme ;)

 U tety som si teda kúpil jednu Romeo Y Julieta #3 za 3CUC (babka najprv chcela 5CUC) a potom ma Humboldt dotiahol do " tienda panamericana" - obchodu, kde sa predáva výhradne za CUC a tu mi vysvetľoval, aké je kubánske hospodárstvo skvelé :
" Pozri, priemerný plat je na Kube nejakých 15CUC... "
" KOĽKO?! "
" ...a to je ešte dobré, farmári dostávajú asi 250 peso, čo je 10 CUC. "
" 10CUC?! To je 7 Euro! Na mesiac?! "
" Na mesiac. Z toho musia vyžiť. A teraz sa pozri sem - 2kilové balenie sušeného mlieka stojí 5CUC. Takže keď chcú rodičia, aby ich dieťa malo mlieko... "
" ...musia zaň dať polovicu výplaty? To nemáte kravy? "
" Na Kube kravy nie sú. Keď som bol malý, tak boli. Všade. A teraz - nie sú... " Čo je pravda, za celé 3 týždne som videl asi 2 kravy, a to som precestoval krajinu hore-dole a nie vždy som sa držal turistických chodníčkov.

 Ešte ohromeného ma Humboldt zobral do práve reštaurovanej (rozumej zatvorenej) " Catedral de San Carlos Borromeo " kde mi vybavil, aby ma tam mrzutá kostolníčka (alebo kto to bol) vpustila. A zadara! No zlatý chalan :)

Catedral de San Carlos Borromeo (1693, súčasná podoba je z roku 1878)

Catedral de San Carlos Borromeo

Ľavá veža

Pravá veža. Asi...

Strop, ktorý sa za vyše 80 rokov vôbec nezmenil. Inu, Kuba...

Lešenie

Kopula (ale správne by tam malo byť " Kupola " - vďaka Drago ;)

Strop aj s oboma kazateľnicami (alebo čo to je)


 Môj nadšený a hyperaktívny sprievodca ma chcel na oplátku zaviezť na pláž - že skočíme na bus, ktorý chodí každú chvíľu a že (dokonca) to sám zacvaká. Mal to byť lokálny bus, takže cestovné mohlo byť tak 5 peso za osobu, ale aj tak si to cením. Sadli sme si teda pred katedrálu na múrik, kde už sedelo alebo postávalo a pozvoľna pofajčovalo ďalších asi 50 ľudí.
" Tu stojí bus? "
" Si. "
" Ale veď tu nie je žiadna tabuľa, tak ako to vieš? " Pretože normálne autobusovú zastávku označuje taká modrá plechová tabuľa, na ktorej je v bielom poli nakreslený čierny autobus a pod ním je 9 políčok, kde sú napísané čísla spojov, ktoré na danej zastávke stoja. Teda - mali by, pretože riadne vyplnenú tabuľu som videl iba raz niekde v Havane.
" Hmm, ale veď všetci to vedia... ", odtušil odzbrojujúco Humboldt. V tomto momente máte chuť roztrhať vaše pracne zostavené poznámky o kubánskej doprave, poriadne ich rozžuť a zapiť morskou vodou. A naozaj, iné upotrebenie som pre ne nenašiel počas celého pobytu...

Koloritom...

Che matanzasský - istá inšpirácia Gaudím sa umelcom nedá uprieť

CubaTaxi - viac sedačiek, viac žiguli :D


 S amigom sme sa teda ešte prešli k autobusovej stanici, ale keďže tam mali práve komunistickú siestu (ktorá nezáleží na čase, ale na momentálnom duševnom rozpoložení dotyčného úradníka), nič sa nám zistiť nepodarilo. V tomto momente som sa s Humboldtom rozlúčil, vrátil sa do mesta, dal si večeru v druhej z dvoch reštík na hlavnom námestí, počas ktorej som odolal asi 15 minútovému obliehaniu dvoch už_nie_tak_v_pohode jitinerov a vyrazil k Marylin pre batoh. (Ešte predtým som sa chcel zastaviť v nejakom bare v Parque Libertad , ale keďže už nemali ani pivo ani rum (v bare?!), iba nejakú malinovku (V BARE?!), odišiel som s dlhým oným, nosom. A vyplazeným jazykom...)

Posledná večera v Matanzas

Keďže v Café Atenas Lonely Planet-om odporúčanú pizzu nemali, dal som si kura so šunkou a syrom a k tomu ryžu s fazuľami. A keďže nemali ani Cristal (kubánske pivo), dal som si Bucanero (iné kubánske pivo, ale mrte silné - hlavne na tom slnku). Celé ma to stálo okolo 5CUC


 Keď som od Marylin o siedmej večer odchádzal, samozrejme začalo liať ako z požiarnickej hadice (celý deň hic jak sviňa). Tunak musím pripomenúť, že pršiplášť je na Kube nutnosť, pretože i keď prší málo, zato o to výdatnejšie a mokré veci vám v tej vzdušnej vlhkosti bez slnka usychajú veľmi pomaly. A tak som, opršaný, pod pršiplášťom spotený a po kolená zablatený (aj dláždené chodníky sú výsadou, a nie právom!), s batohom na chrbte, vyrazil smerom k vlakovej stanici. S cieľovou destináciou Santiago de Cuba. O 740km ďalej, na opačnom konci ostrova. Áno, ďalší z mojich skvelých nápadov...

* * *

 V nasledujúcom dieli strávi hlavný hrdina pár hodín vo vlaku až si skoro hlavu ukrúti, aby sa následne vydal do boja s imaginárnou byrokraciou deliacou ho od strechy Kuby. Pretože na Kube má pravdu každý, ale posledné slovo má osoba majúca v kompetencii pečiatku...

PS: počas písania tohto článku som zjedol 8 palaciniek a jednu karamelovú Milku, takže ak to takto pôjde ďalej, niekde pri desiatom pokračovaní budem mať späť tie 3 kilá, čo som na Kube schudol :D

Miro 'amplitur' Zajko

Miro 'amplitur' Zajko

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  0x

     Vyštudovaný informatik a marketingový manažér. Pracuje, pretože inak by mal príliš veľa voľného času (viď foto). Momentálne v Prahe.     A dakedy tu bolo, že "závislý na dobrých knihách, dobrých jedlách, dobrých filmoch, dobrých počítačových hrách a dobrých ľuďoch (špeciálne výnimočných ženách) - jednoducho, milovník života" Tak som zvedavý, či sa niečo zmení...(kontra)produktívny kontakt:zajko(a)blog(o)sme(o)sk Zoznam autorových rubrík:  Z poetického črievkaZabíjanie voľného časuUdrelo mi do receptoraHistorický šermDo denníkaZo zeleného zošitaSpoza notebookupre Kristínkupre KatkuŠpanielsko, Portugalsko 2007NajsúkromnejšiePražské denníkyTenerife 2008Maroko 2009Kuba 2009SúkromnéSpoločnosťNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu