Presne tak som sa cítil dnes ja. U starých rodičov sa maľovalo a následný neporiadok musel prísť niekto upratať. Hádajte kto? Presne tak, ja... Vyfasoval som teda kýbel s vodou a spomínanú cirokovú kefu a hopsa hejsa, do... Nie do Brandejsa, ale do čistenia podlahy. Fajnovej podlahy. Betónovej. Škvrny od farby z nej išli dole ľahko. Ak teda ľahko znamená zúrivo drhnúť každú kvapku asi minútu, zničiť pri tom jednu kefu (babkinu) a jedny nervy (moje vlastné).
Nepomohli ani argumenty, že na podlahu sa aj tak nakoniec dá koberec. Vypočul som si prednášku, že inkriminovanú dlážku predo mnou leštili celé generácie mojich predkov. Pretože nie vždy a nie v každej izbe boli koberce. V kuchyni už vôbec nie. To len dnešná všeobecná rozmaznanosť dovoľuje mať koberce vo všetkých izbách. Ešte chvílu, a móžme si ich dať aj do záhrady. O chvíľu som kľačal na kolenách, v oboch rukách zvieral kefu a makal jak šrób. Vivat tretie tisícročie!
Ako som sa tak sťažoval na boľavý chrbát pod pásikavým tričkom, kútikom oka som vedľa seba zazrel nejakého chalana. Bol o niekoľko rokov mladší, v rovnakom pásikavom tričku. Len namiesto zelených bermúd mal oblečené morskou vodou a slnkom vyťahané, kedysi však určite modré, nohavice. Vonku zahrmelo. Dážď narážal do okien ako do ešte neskasaných plachiet a slaný pot štípal v očiach.
V rukách zvieral rovnakú kefu a zasnívane drhol palubu. Neviem, na čo myslel. Možno na mamu, ktorú nechal v doma vo West Country. Možno na Dlhého Johna Silvera a jeho kumpánov hulákajúcich v podpalubí ( „Fifteen men on the dead man's chest / Yo-ho-ho, and the bottle of rum!/ Drink and the devil had done for the rest - Yo-ho-ho, and a bottle of rum!“). Možno na Hispaniolu a jej dobrodružnú cesu na Ostrov pokladov .
Neviem, kto to bol. No spolu s ním sa mi tá suchozemská paluba čistila oveľa ľahšie. Ja som ho nazval Jim Hawkins. Na jeho počesť si dnes otvorím fľašu rumu. Yo-ho-ho!
