Určite by som sa stal kresťanom, keby kresťania boli kresťanmi celých 24 hodín denne.
(Mahátma Gándhí)
Neverím v Boha. Teda, v žiadneho konkrétneho, ako je zosobňovaný jednotlivými svetovými alebo inými náboženstvami, spolkami, sektami, jednotlivcami. Môj súkromný Boh má podobu starého bradatého dedka. Sedí hore v Nebíčku a s neskrývanou škodoradosťou sa kurevsky dobre baví... Tento článok ale nemá byť o Bohu. Chcem ho venovať jeho zástupcovi tu, na Zemi. Pretože On si plnil svoje povinnosti oveľa lepšie ako ten, ktorý ho poveril.
Pápež Ján Pavol II. Informácia o jeho pravdepodobnom skone sa v ten piatkový večer jednoducho stratila. Zapadla niekde medzi Iršai Olivier ročník 2004, fotenie spolužiačok krájajúcich zemiaky a klobásku na živánsku, spievanie slovenských ľudových... Po spravodajskom embargu sa naspäť do hlavy prebila ako mlhavá spomienka až v nedeľu poobede.
Čakajúc v Seredi na autobus domov som si vypočul rozhovor dvoch dôchodcov. Svoj bezútešný dialóg, prekvapivo ale plný očakávaní a optimizmu zakončil jeden z nich slovami: „No nevím, jak to ďalej pójde s týmto svetom, ked čéra umrel aj ten poslenný spravollivý.“ A ja som akosi vedel, o čom je reč. A mojim očom prišlo akosi smutno.
V cieli cesty som vystúpil z autobusu a keďže som si na chate prírody veľmi neužil, vybral som sa z hlavnej stanice s batohom na chrbte krížom cez lesík peši domov. Moja cesta viedla aj popri kostole. A práve vtedy sa mlhavá spomienka skombinovala s jej informačnou hodnotou. Správa sa predrala na povrch a zavítala do závitu. Kostol... Zase tu budú postávať tí... Pokrytecky sa modliť a popritom ohovárať: „Aha, hentá má ešte zimný kabát!“ „Henten blonďák, vidíš ho? Zas má nové auto! To nebude s kostolným porádkom...“ „Ná a hentá mladá, kukni, čúl ide s tým kočíkom do obchodu! To malé určite ani nebude pokrščené...“
Ale v túto nedeľu nie. Ľudia stáli, čelá pokorne sklonené k zemi. Tých niekoľko odvážlivcov, ktorí zdvihli hlavy, nemali v očiach obvyklé znudené pohľady. Iba mlčanlivá výčitka pre darebáka, ktorý svojím pochodovaním cez dav narúšal túto posvätnú chvíľu. A ja som v tej chvíli pochopil. Chcel som splynúť s tým vystrašeným kŕdľom....
Venovať, nie Bohu, ale Človeku a jeho ceste – niečo. Niečo iba odo mňa preňho. Možno spomienku. Poďakovanie. Možno úsmev. Pohladenie. Možno modlitbu...
