Raz za čas si takýto deň doprajem. Človek sa zobudí do prázdneho bytu, otvorí oko a potom okno. Do spomínaného oka mu udrie slnko a do tváre čerstvý vzduch. Tak to okno pricapne a silnejšie zatiahne žalúzie. Ja sa vždy prichytím pri dileme – ísť naspäť do postele alebo podniknúť niečo užitočné? Počas rozväzovania tohto gordického uzla však podvedome zapínam počítač a viem, že dnes sa tak skoro do postele nedostanem a spraviť niečo užitočné sa mi pritrafí iba ak nešťastnou náhodou. Začal sa môj pyžamový deň.
Takéto to ale nebolo vždy. Zdá sa mi, že v mladšom veku som bol rozumnejší. Aj vtedy som si síce robil pyžamové dni, ale celý proces bol oveľa sofistikovanejší. Ranné vstávanie prebiehalo naozaj ráno. Rodičia ma zobudili a mal som mazať do školy. Kreatívna fáza nastávala práve v tomto okamihu – presvedčiť milovaných a milujúcich rodičov, že práve ich prvorodeného syna práve dnes, okolo 7:00, napadol neznámy vírus. Príznaky sa menili od prípadu k prípadu, základom však vždy bola rozsvietená lampa a následná zvýšená teplota spojená so záhadnou bolesťou brucha. A keďže rodičia boli milujúci a prvorodený syn je vzácnosť, po ubezpečení, že zajtra už bude určite všetko v poriadku, nechali ma liečiť sa doma.
Juj, to bola krása! Zaliezol som pod perinu a spal ďalej. Najkrajšie boli prebudenia. Keď paniku zo zaspatia do školy vystriedal ten slastný pocit, že nemusím. Dnes nie, dnes mám svoj pyžamový deň... Po jednoduchom raňajko-desiato-obede (v cudzine sa to dnes volá brunch) som vtrhol do spoločnosti niekoľkých priateľov. Páni ako Dumas, Clarke, Verne či Asimov sa so mnou presťahovali pod perinu a v ich príbehoch som nerušene strávil zbytok dňa.
Vtedy som si neuvedomoval, čo ma na mojich pyžamových dňoch tak vábilo. Dnes už to viem. Bolo to víťazstvo nad systémom. Spolužiaci, kamaráti a kolegovia sú v práci. Pracujú ako mravčeky na budovaní svetlejšej budúcnosti. A ja si ležím v pyžame pod perinou a fantazírujem. Preto si ešte aj dnes robím pyžamové dni.
