A ocitol sa na lavičke. Popíjal som najlepší čaj na svete a jedol keksík. Nakoniec som sa konečne dostal na rad. (Ak pôjdete nabudúce na transfúzku, vyberte si ako darovaciu ruku pravú. Skôr vás obslúžia. Jasné, lavica ide furt posledná! Súdružky a súdruhovia, čo s tým spravíme?!) Ako som tak ležal a stláčal srdcunajbližšiu končatinu v päsť, zavolali mi z budúcej práce. Vraj mám doniesť prefotený pas. Vraj aby som mohol ísť o týždeň na školenie. Vraj do sveta. Vraj...
*
Tak som sa teda vybral do kopírovne. Taká, ktorá je hneď vedľa nášho domu, bola zatvorená. Dovolenka! Akurát dnes? No toto... Inu, vykročil som do mesta. V miestnosti plnej bojových strojov ( xerox - výrobca kopijí ) som zase náhodne ( nehodne?) stretol jednu osôbku. Tak sme sa dohodli, že po návrate si dáme také malé nostalgické skororande .
Prefotenie príslušných dokumentov som nechal na tete odborníčke. Fotili, fotila, a zrazu nefotila. Zavolala uja ešteväčšieho odborníka. Ten jej s niečím poradil, niečo pomačkal a napokon dofotil mnoupotrebované veci sám. Ehmmm...
*
Usporiadal som si (po 4 mesiacoch, pretože v lete leta nikdy nebol čas) svoj poznámkový blok ( noteblok). Do úplne najštandardizovanejších euroobalov som natlačil niekoľko strán magistersko-inžinierskych , docentských aj profesorských poznámok. A niekoľko mojich poznámok k ICH poznámkam („ Čo je opakom východiska? “ „ Záchodisko... “). A niekoľko verzií ťahákov.
Dosky som naplnil čistými stránkami. Dosky, ktoré opatrujem ako posvätnú relikviu. Prežili totiž ešte aj večernú školu mojej mamy. Prežili všetky moje školské aj mimoškolské úspechy. Aj neúspechy. V šuplíkoch mám niekoľko nových doskobalov. Dostaných. Žiadne však nie sú ako tie moje. Staré. Sivé. Polepené pokémonmi. A Simpsonovcami. A spomienkami ...
*
Po prvý krát v živote som robil palacinky. Na novej panvici s červeným krúžkom. Pretože mamina telefonovala s babkou. Pretože babka volala, že dedka troška pohrýzol náš všetkéhosabojaci pes. Taký malý niktoneviečo, asi orech . Plne ho ale chápem. Dedko na neho zakaždým, keď sa prešiel popri ňom, zakričal „ Alan – chalan “. A dedko sa hore-dole po dvore prechádza stále. Ak by som to ja počul každý deň tisíc krát, tiež by ma nič neudržalo.
*
Na pol slUCHAtka mi teraz hrá vyOperovaná Lucie. Druhým uchom počúvam dianie v rodine. Aby som bol v obraze. V jazyku mám zakvačený taký zašpicatený kus pliešku, ktorý mamina odkvačila z nových sestrinonarodeninových zajačikových ponožiek. Len tak si skúšam, ako by mi chutil piercing. Asi veľmi nie. Ach jaj, aké ťažké je byť in...
Nebudem. Čo už. Idem si teda rýchlo zapnúť telku a pozrieť si Hvězdy pro New Orleans . Namiesto všetkých tých nereálnych reality show. Čaute...
PS: Kúrnik šopa! Začína jeseň a mne padajú wokna ! Jáááj...
