Doma sa nedokážem učiť. Je tu na to priveľa lákadiel. Televízor. Počítač. Chladnička. Kamaráti volajúci na pivo. A mnoho iných učeniu neveľmi prajných faktorov.
Doma sa dá učiť iba v kuchyni. Od desiatej večera do štvrtej rána. Od ochladnutia okolitého vzduchu na prijateľnú teplotu po svitanie a otravné čvirikanie operencov.
Je tu ale jeden problém – kuchyňa je obsadená. Uzurpovala si ju sestra učiaca sa na štátnice. Holt, je to moja sestra. Tiež sa nevie učiť inde ako v kuchyni. Študuje environmentalistiku (vraj niečo s ekológiou). Ja jej hovorím „Bylinkárka“ . Najlepšie sa jej učí, keď si naučené poznatky utvrdí ich prepísaním na stôl. V kuchyni máme biely stôl. Momentálne je pokrytý deleniami živočíchov a rastlín. Druhy a poddruhy. Čeľade a podčeľade. A v pravom hornom rohu sú dve bunky – jedna živočíšna a jedna rastlinná. Aj s popisom. Vážne.
Skúšal som sa teda učiť rôzne po byte. Obývačka? Nie ( televízor ). Detská? Nie ( počítač a moja knižnica ). Spálňa? Nie ( rodičia v noci spia ). Kuchyňa? Nie ( veď tam je sestra!!! ). WC? Nie ( táto miestnosť je síce v noci málo navštevovaná, ale dosť nepohodlne sa tam sedí na dlhšie časové úseky). Jednoduché rozhodnutie – musím z domu!
Dohodli sme sa teda so spolužiačkou, že si na intráku prenajmeme na jednu noc spoločne izbu a budeme sa učiť tam. Deň pred skúškou. Upevniť naučené a dotlačiť do hlavy nejaké pikošky. Ukecali sme ešte jedného spolužiaka, ktorý skúšku spravil pred niekoľkými dňami, aby nám robil moderátora. Čiže nás kontroloval, preskúšaval a hlavne dohliadal, aby sme v noci nezaspali príliš skoro a ráno nezaspali.
Drtili sme sa strašidelne. Rozdelenia také a hentaké, podľa toho a oného. Členenia a delenia. Schémy. Definície. Poznámky pod čiarou. A podobné nezmysly, potrebné na zapamätanie si akurát do dnes 11:00. OK, a ešte na štátnice...
Keď sme sa neučili, tak sme kecali a jedli. Tiež strašidelne. ( Rada: Nikdy sa nezatvárajte do jednej izby so ženou, ktorá zje 4 rohlíky. Ďalšie dve hodiny potom budete počúvať, aká je tučná. A pritom vôbec nieje. Ach jaj... )
Okolo jedenástej sme sa vybrali do hypermarketu. V rámci psychohygieny. A áno, minuli sa nám aj rohlíky. Nakúpili sme teda ďalšiu poživeň (alkohol sme zamietli „Prišli sme sa učiť!“ „Jááááj, doprčíc...“ ) a poďho naspäť do nekonečného cyklu: učenie, jedenie, učenie, jedenie, mikrospánok (pretrhnutý priletiacim vankúšom) a znova učenie, jedenie, ...
Svoju hlavu som zložil (vraj) o pol piatej. Obaja potom (vraj) pokračovali do pol šiestej a zalomili aj oni. Po jeden a pol (dva a pol :) ) hodinovom spánku sme sa vymátožili spod perín, najedli (vianočka s maslom – áno, rohlíky sa nám minuli) a pomaly sa trúsili do školy.
Teta profesorka (teda Mgr. Ing. PhD. – hnusný zvyk ešte z gympla) hodinku meškala. Za tú hodinu sme stihli upadnúť do zúfalstva. Zistili sme, že všetko je zabudnuté! Tragédia! Atmosféru zúfalstva uvoľnil až (medzitým zľudovený) výkrik „NEVADÍÍÍ!!!“ Veď bude ešte opravák! Tak aké stresy... Skúšku sme nakoniec spravili. Všetci. Ja za dva a spolužiačka za jedna (*sic!*).
A čo ma to celé vlastne stálo? Asi štyri stovky :) Ale neľutujem. Bola to jedna z mojich najlepších investícií v živote!
PS: A idem spať. Dobrú noc...
