Prešprintoval som okolo domčeka jednej starej tety. V našom paneláku bývam asi 15 rokov a aspoň raz do mesiaca sa snažím dostať sa k starým rodičom. Väčšinou chodím vlakom. Vždy chodím tou istou trasou – je nielen najkratšia možná, ale i jediná. Vždy musím preto prejsť okolo jej domu. Väčšinou je teta v záhrade a niečo tam porába. A ja vždy okolo jej domu bežím. Vždy! Celých 15 rokov. Čo si tá o mne môže myslieť...
Bežím. Čo bežím – šprintujem! Pozor, auto! Čo trúbi, somár?! A bežím ďalej. Ešteže je to dolu kopcom. Pfu, babenky! Spomaliť a zachovať dekórum? Pche, veď to sú len pätnástky z vedľajšieho baráku. A keby aj nie! Aj tak by som nespomalil! Veď idem na vlak... Úspešne som zvládol aj túto náročnú skúšku lojality. Ešte slalom pomedzi brezy... Červený plot... Hnedý plot... STOP! Tak, stihol som. Pomaly a decentne nakráčam na nástupište. Snažím sa nepučiť oči a dýchať vyrovnane. Ešte tak utíšiť búšenie srdca! Čím skôr! Lebo ho začuje tamtá zmaľovaná ochechula a začne si moju červeň v tvári vysvetľovať po svojom.
Prichádza vlak! Konečne. Ochechula už začínala hádzať divné pohľady. No ale toto?! Vo vlaku sedí elitný tovar! Budúce sekretárky ráno čerstvo vyexportované z okolitých dediniek vracajú sa po škole domov. Hmm, asi budem chodiť vlakom častejšie...
Mám šťastie. Ujo štikač neprišiel. (človek, ktorý štiká lístky – ozaj, prečo sa volá sprievodca? Mňa po vlaku ešte nikdy nesprevádzal. Iba ak vyprevádzal. Ale to je už o inom...) Ušetril som 12 Sk. Oprotisediaci spolucestujúci si číta Šport, rukou si upravuje prehadzovačku ledabolo prehodenú cez plešinu v pokročilom štádiu a po očku pokukuje po elitnom tovare. Perspektívne administratívne pracovníčky ho však ignorujú. Mňa tak isto. Inu, opäť sa potvrdilo, že nezáleží na tom čo viete, ale vedľa koho sedíte.
Vlak triasol a vytriasol ma v cieli mojej cesty. So starkými sme sa zvítali, prehodili niečo málo slov o tom, ako všetci žijeme a dedko zadelil úlohy. Vybral som sa teda do šopy a vytiahol kosačku. Kosačku, ktorú dedkovi spravil tatko v rámci akcie „POSKOK – POteš Svokra KOlosálnou K osačkou“. Štyri kolieska, motor zo starej práčky. Mordoval som sa s ňou na ulici už asi štvrť hodinu, keď ma prišiel skontrolovať dedko. „Dobrý deň! Ale sa vám dobre robí!“ prehodila zdvorilostne akási tetula smerom k staršiemu z nás a odfrčala späť do diaľky na svojom červenom bicykli. „To bol kto?“ „Ále, bývalá ráditelka materskej škólky. Už je na dóchodku.“ poinformoval ma dedko. „Aha. Tak potom riaditeľovala aj mňa, nie?“ „Nó, možné to je...“
Po relaxácii s kosačkou ma čakala metla. Ciroková. Neviem prečo, ale prísť na to, ako s ňou efektívne pracovať bez toho, aby sa mi 37,68% pokosenej trávy vracalo naspäť na chodník ma stálo dosť nervov. Kto mal vedieť, že s tou metlou teba zaobchádzať ako s veslom? Rada do budúcna: o najnovších trendoch v zametaní sa teba dopredu informovať na internete.
Zahladil som aj posledné stopy po vedľajšom produkte procesu kosenia a spokojne si vydýchol. Trávnik vyzeral k svetu. Už nie ako bláznivý hipík s vencom púpav na hlave a jointom v kútiku úst. Ale ako skinhead, ktorý konečne dostal rozum a nechal si narásť vlasy. A s nimi aj troška tolerancie. To ja som z toho trávnika – extrémistu netolerantne spravil trávnik obyčajný, priemerný. Dospel. Konečne sa môže baviť s ostatnými trávnikmi. Bez predsudkov.
Ale niekde v hĺbke koreňov bude tíško spomínať na čas, keď bol ešte lúkou.
