Z hotela som sa odhlásil. Sám. Kolegovci tam totiž zostali až do piatku. Ja som si na inkriminovaný deň zobral voľno. Ideme so spolužiakmi zapi-ehm- oslavovať niekoľko narodenín. Medzi inými aj tie moje ( veru, Gabča, už sme starí). A koniec skúškového. A začiatok semestra (alebo čo sa vlastne v škole deje). A – co/kdo se při tom namane . Inak, keby sa vás náhodou pýtala moja šéfka – som v škole na poslednej skúške. To len pre istotu. Netreba zbytočne dráždiť vrchnosť...
Po dnešnom relatívnom odránaničnerobení som šiel o pol dvanástej na obed (po troch mesiacoch v Nemecku som si KONEČNE dal originál šnicel), odovzdal prístupové karty do budovy, milá security teta (v inej dobe by sme ju volali súdružka vrátnička ) mi zavolala taxíka a fičali sme na letisko. Ja s taxikárom, samozrejme. Teta súdružka zostala za svojim stolom. Ujo txikár nevedel po anglicky a keďže ja som si svoju slovnú zásobu vyčerpal na vetách „ Was fűr ein schrekliche wetter! “ a „ Zu Flughafen. “, konverzácia dosť viazla.
Na letisku som pretrpel check-in a kontrolu zabudnutých mincí vo vreckách riflí a nasmeroval som si to do letiskového salónika. Cestu do tejto „ země zaslíbené “ som si nechal dopodrobna vysvetliť od skúsenejšieho kolegu („ To vážne je tam aj chlast zadarmo?!“). Po nesmelom vstupe do preskleného neba som dostal samoobsluhu. Chyba! Stále neviem, pre koho. Vtedy som ale nevedel, čo už viem...
Hneď som si teda naložil na tanierik čokoládové koláčiky. A nebudem predsa trochárčiť! Do zodpovedajúceho pohárika som si nalial Bayley’s . Také som naposledy pil na oslave mojich osemnástin. V odvtedy dávno zaniknutom podniku, ktorý je už aj medzi bývalými zákazníkmi iba legendou ( veru, Gabča, už sme starí). Írsky creme liquer bol však poněkud zvětralý. Aspoň sa mi zdal. Ktovie, ako dlho tam v tom bare trčal. Napadla mi však spásonosná myšlienka (hodná nadpisu). Neviem, či poznáte Kalimero. Nie to kura. Drink. Kola s vaječným likérom. Viem, žiadna Tequila sunrise to nie je. Spadá skôr do nižších cenových skupín typu „ čaj s rumom “ alebo „ malé pivo s veľkou borovičkou“. No Kalimeru patrí jedna pocta – bol to môj vživoteprvý miešaný nápoj. Teda, hneď po kakavku , ktoré som pil z dudlíkovej fľašky. Ešte v škôlke.
Do pohárika s Bejísom nalial som Coca Colu si som (ehm...). V tej Petriho miske s vyvýšenými stenami nastala zúrivá reakcia. Liguére zabublalo a napenilo. Nebolo treba ani mrmlať si popod nos „ paprťála, paprťála, bruch...“ Zhrozene som sa poobzeral dookola. Ostatní ale boli zahĺbení do svojich notebookov či drinkov, a tak si moje alchymystické pokusy nevšimli. Výsledným produktom celého procesu bola hustá pena, vhodná ešte tak do reklamy na capuccino. Dokonale však nevhodná do hocakého nápoja. Tobôž alkoholického. Takže som dopil deci Coly, ktoré zostalo vo fľaške, dojedol posledný čokoládový koláčik a pobral sa so zveseným nosom do lietadla. Niektoré dobré veci vraj boli objavené náhodne. Toto nebol ten prípad...
Inu, keď sa človek nenarodí so striebornou lyžičkou v ústach, nemá sa kde dozvedieť také pre spoločenský život dôležité veci, ako nemiešať Coca Colu a Bayley’s . Som obeťou prostredia, v ktorom som vyrastal a vzrastal. To prostredie však milujem. Bolo mi totiž prostedníkom k mnohým skvelým ľuďom...
V lietadle ma miesto seba pustil k oknu prísediaci Poliak. Len predpokladám, že bol Poliak, pretože si čítal Wprost. Ale podľa novín čítaných v lietadle sa národnosť určiť nedá. Viem to podľa seba – počas minulej cesty som si čítal USA Today a Financial Times (viď nadpis). Dúfam len, že to nebude jedna z tých dobrosrdečných filmových výmen. O ktorej bude hovoriť dobitý, ale prevažne živý Poliak do live vysielania z miesta havárie štýlom „ Je mi veľmi ľúto toho mladého muža. Predstavte si, že na jeho mieste som mal sedieť ja! “
Pred letom som prešiel tradičným rýchlokurzom záchrany. Plávacie vesty sú pod sedačkou. Kyslíkové masky, podivné dieťa krvodarcovského vrecka a kvetináča, vypadnú zo stropu automaticky. Tak keď si ich nasadíte, prosím, pomôžte aj svojim deťom alebo spolucestujúcim. Túto procedúru letušky väčšinou pretrpia s holywoodskym úsmevom a zle skrývaným nezáujmom v očiach. Cestujúci väčšinou čítajú noviny, fotia, alebo medzi propagačnými materiálmi leteckej spoločnosti hľadajú grcacie vrecká. Pre istotu...
Z palubného rozhlasu nás ešte upozornili, aby sme si vypli všetky elektronické prístroje, hlavne však mobilné telefóny. Rozpomenuvší sa Zajko spanikáril a začal sa dobýjať do odkladacích skriniek. V pravom prednom vačku bundy si totiž nechal zapnutý mobil! Vyššie spomenutý má toho na svedomí neúrekom, ale havária lietadla – to je už aj na neho veľa. Ku cti mu slúži možno i to, že možnosť ponechania telefónu zapnutého zavrhol už po 1 minúte premýšľania. Počas tej minúty si stihol prebrať, že na mieste havárie nájdený nevypnutý mobil by ako poľahčujúca okolnosť na Súde asi neuspela. Mohol by to skúsiť hodiť na Náhodu, ale náhodné zapnutie a naťukanie správneho PINu by nikoho nepresvedčilo. A Boh vraj v kocky nehrá ... Zúrivo sa teda vrhol k inkriminovanému úložnému priestoru. Do prachu koberca pri tom zašľapal grcacie vrecko hľadajúceho Poliaka.
Esovito prehnutý ako gotická Madona stláčal „ PUSH HERE“ tlačítko. Bezúspešne. A štart sa blížil! Jeho paže boli ale oslabené dvadnipredtým dosiahnutím osobného rekordu 10 dĺžok v 50 metrovom bazéne v za5euro plavárni. Záverečné meditovanie vo vírivke plnej Turkov a nasledovné bláznenie na dodetskéhobazéna šmýkalke v tvare červeného slona mu na sile nepridalo.
Jeho trampoty s „ PUSH HERE“ gombíkom prerušila okolostojaca a kyslíkovú masku spartakiádne predvádzajúca letuška. Vďačná za každé vytrhnutie zo stereotypu, mocným prstom stlačila potrebné a skrinka sa otvorila. Zajko zostal zarazený z nečakaného neúspechu s „ push“ príslušenstvom. Natoľko, že mu bunda spadla na hlavu z koberca sa zviechajúceho Poliaka. Ten nijako neprotestoval, iba mu ju mlčky podal. Je to ale národ holubičí, títo Slovania!
Po prehľadaní všetkých vreciek na bunde – pravého predného samozrejme ako posledného – bol mobil úspešne vypnutý. Katastrofa bola zažehnaná v poslednej minúte. Bundu som si chcel uložiť späť do skrinky, na otvorenie dvierok som chcel použiť skúsený prst tety letušky. Pretože znova šaškovať 5 minút spolusediacemu nad hlavou sa mi nechcelo. Letuška práve ukazovala prikladanie kvetináča na tvár, nechcel som ju preto rušiť. Sadol som si teda na rukoperadlo sedadla a poškuľoval po „ PUSH HERE“. Poliak pochopil. Schmatol moju bundu a narval ju do skrinky. Dvierka pribuchol ráznejšie, ako celá operácia vyžadovala a zazerajúc sa vrátil k svojmu Wprostu. Pche, a vraj národ holubičí!
Počas letuškovského cirkusu nám divný človek na divnom aute postriekal krídla lietadla ešte divnejšou ružovou gebuzinou. Vraj niečo proti zamŕzaniu klapiek. Bože, ak niekde si, nedovoľ mi zomrieť v ružovom lietadle !
Teraz sedím v lietadle, obhrýzam čokoládku a pijem šampanské a tisícpercentný pomarančový džús. Ehm, šampanské... Skôr šumivé víno. Ale šampanské, to lepšie zapadá do filozofie nadpisu. Dole pod mrakmi je upršané, usnežené, uzimené popoludnie. Z okna však vidím úplne celý-celučičký svet, zaliaty slnkom. Pospevujem si Nohavicu a vedľa sediaci Poliak nechápe. Ale nevraví nič. Možno aj on má za sebou dokonalý deň. Alebo možno nie...
Obávam sa iba jedného. V záujme zachovania vesmírnej rovnováhy musí zákonite prísť nejaký „ deň blbec“. S tým, že u mňa na jeden perfect day pripadá týchto bad days niekoľko, som sa už zmieril. Hrozím sa iba formy, v ktorej sa Zlo objaví. Aby to bolo porovateľné, nevrlý vodič v medzimestskom autobuse či napenená kola Vesmír neuspokojí. Takže očakávam minimálne, že ma prejde buldozér. A ešte aj nacúva...
;)
PS: Tento text vznikol 26. 1. 2oo6 v lietadle na linke Hamburg – Viedeň. Po príchode na Slovensko sa však jeho pôvodne humorný podtón (ak tam nejaký bol) niekam vytratil. V pôvodnom texte bol aj tento odstavec: „ V hlave sa mi premáva správa o páde lietadla so slovenskými vojakmi. Tragédia, ktorá sa mihla aj nemeckými médiami. Tragédia, ktorá sa mihla mojim vedomím bez väčšej odozvy. Pretože už nejaký čas (posledných 20 rokov) na sebe pozorujem, že podobné nešťastia sa ma nejako nedotýkajú. Neviem, či je to vlastným cynizmom alebo neustálym prílevom pohrôm valiacich sa z médií. Pripomenuli mi to však vlhké oči mojej maminy. Jeden z mŕtvych bol jej bývalý kolega. Anonymné mŕtve telá tým dostali tvár. Aj bez tohto zosobnenia však chcem vyjadriť pozostalým sústrasť. “ To bola jediná časť, ktorá bola myslená vážne. Takže, ak sa dá, skúste to tak pochopiť...
