Do pobočky banky (taký kamrlík s tromi stoličkami) som vošiel s jasnou predstavou – vybral som si produkt, vybral som si sumu, ktorej disponovaním som ochotný sa na mesiac vzdať za neskutočný úrok 1,4 p. a. Jediné, čo som si vybrať nemohol, bol bankový úradník, pretože iba jeho stolík bol voľný. V podstate si on vybral mňa, keďže už odo dverí na mňa začal vykrikovať ako na premiéra. Iba nepoužíval invektíva.
Usadil som sa do kresielka a bankovník sa ma naučenými frázami a vrodeným východniarskym prízvukom spýtal, čo si želám. Ja som si bol celkom istý, po predložení tabuľky s percentami a inýmy záhadnými znakmi som trošku zneistel. Spýtal som sa ho preto, aký je rozdiel medzi termínovaným vkladom a termínovaným sporiacim účtom (či ako sa to volalo). Z tabuľky jasne vyplýval rozdiel iba jediný – 0,05 percenta v neprospech termínovaného vkladu (kde do pekla je na anglickej klávesnici so slovenskou diakritikou znak pre „percento“?!). Na moje počudovanie si mladý muž otvoril zošítok s poznámkami a prečítal mi niekoľko viet. Celkom (vôbec) som im nerozumel, ale pri pohľade na neistého bankovníka som sa radšej ani ďalej nepýtal. „ Pche, kašľať 0,05 percenta! “, pomyslel som si blahosklonne...
Keď sme sa konečne po 10 minútach dopracovali k obojstranne akceptovanej dohode („ Takže termínovaný vklad? “ „ ÁNO! “), otočil sa zamestnanec banky s monitoru a niečo do neho začal ťukať (akože jasné, že nie do monitoru, ale do klávesnice...). Pohľad mu zablúdil k zošítku s poznámkami, nechal ho však na stole a radšej sa obrátil na svoju kolegyňu (neskôr sa z nej vykľula vedúca pobočky). „ Viete, ja som tu nový, “ spiklenecky na mňa žmurkol. „ Chápem ,“ spiklenecky som mu odžmurkol. Vtedy som ešte nevedel, že sa vlastne spiknem proti nemu.
Tetula pricupitala, poopravila kolegu, poučila čo a ako a zase zdúchla. Chlápätko si spokojne pomädlilo ruky a na znak toho, že všetko pracuje ako má, ku mne s nadšením dokonca natočil monitor so slovami „ Aha, už to ide! “ Nepochopil som presne, čo ide, ale s porozumením som prikývol. Netreba dráždiť neistého otázkami.
Ďalší problém sa vyskytol o niekoľko minút (minút!!!) neskôr. To už som mal erárne guľôčkové pero prezreté zo všetkých strán. Chalan už nevydržal, kradmo sa poobzeral vôkol seba a siahol po zošite. Prelistoval zopár strán, vzdychol, naslinil si prsty, niečo naťukal do klávesnice, utrel vlhkú klávesnicu rukávom košele, smrkol si, vzdychol, zmazal z formulára prebytočné písmenká, opäť si naslinil prsty, neisto zalistoval v zošítku, ešte neistejšie stlačil Enter, poškrabal sa za uchom, odfúkol, smrkol si, pozrel na mňa, rýchlo pozrel na monitor, a keď znova siahal po zošite, už som to nevydržal. Keďže som si počas tohto jeho obradného tanca preštudoval korporátne pero na úroveň atómových jadier (ale k elektrónom som to mal už blízko!) a spomínané pero sa v mojich rukách pomaly menilo z nástroja civilizácie a symbolu učenosti na prachsprostý zahrotený kolík zvádzajúci k činom nekalým, moja sebakontrolka zasvietila v poslednej chvíli. Už by som bol na prvej strane oboch našich bulvárnych denníkov.
Našťastie (moje i bankovníkove) sa ukázala medzi plebsom vedúca pobočky. Veľmi taktne som ju upozornil, že ja si takto s mojimi financiami zaobchádzať neželám a nenechám. Ako morálnu barličku som dotyčnému poskytol vysvetlenie „ Soráč, brácho, nič osobné, ale sú to moje prachy “. Prijal to s porozumením a div(n)ým svitom v očiach. Na znak súhlasu si aspoň kráľovsky smrkol. Iba s vypätím všetkých vnútorných síl (a že mi ich naozaj nezostalo veľa) som premohol nutkanie podať mu vreckovku.
Tetula si okamžite sadla za terminál a do desiatich minút som bol vybavený („ Sem poprosím podpis, aj sem, sem, ešte sem, tuna dva a ahááá, vy máte nový občiansky? No to si ho musím odfotiť, viete, príde mi audit a potom... Môžem? Výborne. Tak ešte sem 2 podpisy a je to! “) No hrôza! Tento jednoduchý úkon trval skoro 40 minút! Teraz chápem, prečo Slovač radšej minie výplatu v megamarketoch, prípadne minikrčmách, namiesto aby zhodnotila svoje peniaze „ bezbolestne “. Za tie nervy to totiž nikomu nestojí...
Som človek tolerantný. Trpezlivý. Empatický. Podľa štvrtkového pohovoru s psychológom dokonca spôsobilý pracovať s tajnými informáciami. Chápem. V tomto prípade skoro dokonale. V práci som v podobnej pozícii (už len 2 mesiace, juchú!). Jediný rozdiel (a neoceniteľná výhoda) je, že mňa zákazníci nevidia. Nevidia, ako po každej ich otázke listujem v manuáloch. Vzdychám. Sliním si prsty a následne utieram klávesnicu. Vo vypätých momentoch si dokonca zložím nohy zo stola!
Navonok však pôsobím profesionálne. Aj za to ma platia. Nešíriť paniku. A preto sa pýtam – keď profesionáli pracujú pre vás, prečo nie aj pre mňa?!
