Tak som sa rozhodol – zajtra idem na skúšku. Ani som veľmi nechcel. Ale presvedčila ma spolužiačka. Do druhej v noci do mňa hustila cez ICQ. A tak idem.
G: „Veď poď!“
„Si šiši? Ani som to nevidel!“
G: „To neva! Ja si to tiež len tak preletím...“
„Ale D aj Lubenko sa to drtia už tri dni!“
G: „No a čo?“
„No- a nič... Ale ja som zapísaný až o týždeň!“
G: „Jáj! Ty debo, veď on povedal, že na ten prvý termín môžu prísť všetci. Ten papier bol len taká formalitka.“
„Aha...“
G: „Zase si ho nepočúval?“
„Nie...“
G: „Neboj, máme ťaháky.“
„A?“
G: „Čo a? Niečo vieme, niečo opíšeme...“
„No, ja len viem, že nič neviem... Berieš aj za tri?“
G: „Jasné! Budem rada, keď tento semester konečne skončí. Veď vieš, koľko mám roboty.“
„No jo. Hmm, ale ja nechcem...“
G: „Tak prídeš na normálny termín, nie?!“
„Alebo tak.“
G: „Tak prídeš?“
„Asi áno.“
G: „No vidíš! Takto nás tam aspoň bude viac. Hádam nepôjdeš na termín, kde ste piati?!“
„Pôjdem. Na opravák...“
Nejak takto prebiehal náš virtuálny rozhovor.
Dnes som ešte zavolal ďalšej spolužiačke.
„Čav Iw!“
Iw: „Ahoj.“
„Počuj, ako sa má náš projekt?“
Iw: „No, že voláš!“
„Vieš, ja som, oné... hento... takto...“
Iw: „Je hotový!“
„Uff!“
Iw: „Treba ho len prepísať. Zajtra ti ho... jaj, ty zajtra neprídeš, čo?“
„Tak už prídem. G ma ukecala. Prídem, pokecáme, napíšeme si písomku a uvidíme...“
Iw: „Mňa z teba porazí!“
„Ale veď ja tam idem iba kvôli tým poznámkam.“
Iw: „Veď preto!“
„Ešte zavolám G, nech mi vytlačí tie ťaháky.“
Iw: „No ty si skvelý!“
„Ja viem. Takže zajtra o štvrtej?“
Iw: „Hej.“
„Ok, tak čau.“
Iw: „Čau.“
Takže, zajtra idem na skúšku. Len tak, pozrieť sa, ako to funguje. Stretnúť sa so spolužiakmi, prevziať na seba svoju časť zodpovednosti za dokončenie projektu. A to som mal na zajtra iné plány – ráno tréning, potom divadlo a následne voľno až do hokeja. Po hokeji (rozumej po viac-menej koordinovanom príchode z mesta) ešte blog a „Dobrú noc!“ . A ony takto na mňa. Baby jedny!
Počkať, zajtra je hokej? A kurňa! Ehm, prepáčte, musím si ísť vybaviť nejaké telefonáty...
