Namosúrený som sedel vo vlaku a čítal si Béowulfa. Legendárny hrdina sa práve chystal vstúpiť do „dračí sluje“ :
„O štít se vzepřel chrabrý válečník,
v přilbě a zbroji zmužile vešel
pod sráznou skálu, jen na svou sílu
v boji spoléhal. Tak nejedná baba!“ *
A niečo mi to veľmi pripomínalo...
U starkých ma skoro roztrhalo od zlosti. „Pójdeš dole do pivnice a upraceš zaváraniny.“ Jáj! Kvôli takejto somarine som sa sem trepal? Kvôli tomuto som vstával o pol deviatej? Aby som čučal v pivnici a hrajkal sa s pohármi? To som kľudne mohol prísť aj na dvanásty vlak. Ach Bože, stoj pri mne a stráž moje činy, aby sa niečo zlé dnes neprihodilo...
Ďalším klincom do rakvy bola odpoveď na otázku
„Babka, je v pivnici nejaká zástrčka?“
„Nije.“
„A kde je predlžovačka?“
„Šak de si si ju čéra dal?“
„Sem, do kuchyne do rohu.“
„Tak potom bude tam, de by inde bola?“
Malá pauza – nebola.
„Dedkóóó!“
„No čo je?“
„Nevidel si predlžovačku?“
„Níje. Jáj, dočkaj, vlasne áno. Volade som ju odložeu.“
„Aha.“
Následne nasledovalo zbesilé prehľadávanie celého domu s cieľom vypátrať stratenú (pardon, odloženú) oranžovú predlžovačku. V duchu som sa s ňou už ale rozlúčil. Priveľmi dobre poznám štýl dedkovho „upratovania“ – „Dáme to tuto, aby to bolo na očách...“
Nakoniec sa našla. Prikrytá handrou. Vzadu v dome pri kosačke. Starkého „šak aby sa na ňu neprášilo“ mi na nálade vôbec nepridalo. Bez slova som ju schytil, jeden koniec vrazil do zástrčky v stene a s druhým koncom a rádiom v ruke som zliezol do pivnice. „U nás sa ništ nestratí! Len sa dlho hladá.“, zaklincovala babka. Samozrejme, voľná zástrčka v pivnici bola. A rovno dve. Nadýchol som sa, položil opatrne rádio na zem a pomaly, veľmi pomaly začal rátať. 10 ... 9 ... 8 ...
So zaváraninovými pohármi som sa bavkal asi dve hodiny. Usporadúval ich podľa veľkosti a farieb. Spomínate si na farbičky v novom peračníku? Naša pivnica teraz vyzerá podobne. Silnomodrá (slivkový lekvár), fialová (slivky), silnočervená (višne), ružová (čerešne), žltá (marhule a broskyne), slabožltá (jablká a hrušky). Paráda! Relax na rozcuchané nervy...
Medzi pohármi som objavil dokonca jednu vzácnu starožitnosť! 3 dl pohár s broskyňovým džemom, ale s etiketou „Marhulový kompót pôlený nelúpaný. ŠMC Kčs 6,- Rok výroby 1971“ 34 ročný pohár! No teda! Na poličku som ho položil s veľkou úctou.
V sekcii „Prázdne poháre“ sa vyskytla ďalšia kuriozitka. LEČO. Presnejšie, sedemdecový pohár od leča. Dizajn nemenný, s postupom času sa menila iba etiketa.
1974 – Lečo sterilizované
1975 – Lečo sterilizované bez vajca bez oleja
1982 – Lečo bez oleja
Len dve veci sa za tých 15 rokov nezmenili (posledný dochovaný exemplár bol z roku 1989). Cena – 6,30 Kčs. A výrobca – Cukrovar a konzerváreň n.p., Nitra. Kedysi slávny cukrovar. Dnes zbúraný. Vraj má uvoľniť miesto ďalšiemu z megahypersupermarketov. Zostala po ňom iba niekoľko pamiatok. Poháre v našej pivnici a jedna nitrianska krčma – „Pohostinstvo pod Komínom“ . O pár rokov sa niekto bude čudovať názvu a hľadať po okolí nejaký komín. Nenájde. Objedná si teda pivo a krčmár mu, ako mnohým jeho predchodcom, s potešením všetko vysvetlí.
Z pivnice som si priniesol aj jedno ponaučenie. Ak ste zvyknutý chodiť s vystretou hlavou, pozor! Vyzerá to síce hrdo a väčšinou máte na isté veci nadhľad. Skôr či neskôr si ju však poriadne tresnete o plafón.
* - Béowulf. Torst , Praha 2003.
