Ako minulý týždeň - šiel som po ulici a pri materskej škôlke som našiel na zemi gaštan. Novučký. Právevyliahnutý . Ligotavý. Nostalgia ma prepadla nečakane. Zo zálohy. Vzal som ho do ruky a čumel naň ako teľa na... na nový gaštan. Samozrejme, že som si ho vzal domov.
A potom nám zdrhol škrečok. Prevrátil si zdebilňovací kolotoč, vyštveral sa po ňom von, a už ho nebolo. Keď utiekol prvý krát, hľadali sme ho pol dňa. Podobná predstava ma vôbec nelákala. A už vôbec mamičkin krik, keď sme jej Prďocha (tak ho volám ja, podľa sestry je Drobček a mamina ho milo Potkaníkom zve) nahnali spoza chladničky do pohára. " Mám ho, mám!!! " a vzápätí " Uáááá, mýýýš! "
Objavil som ho oňuchávajúc jeseňou a divočinou voňajúci gaštan. Chvíľka slobody sa mu skončila. Pristál na pilinách v akvárku. Veru, niektoré veci sa jednoducho musia stať...
Celý ešterozospatý som preto akčne vyskočil z rozbiehajúceho sa približovadla (a skoro aj vzďaľovadla ) a započúval sa do slov z druhej strany. Tetula sa tešila hádam viac ako ja. " Som rada, že Vám môžem oznámiť dobrú správu! " Aáá dokelu... Tunak už vážne nejde o fazuľky. Ako všetko postíham, netuším. Prvé, čo ma napadlo, bolo " Zbohom, filmovačka v Nemecku..." (fakt asi niesom normálny - pozn. aut. )
Dám sa teda do boja. Ako odporne vážne pracujúci. Dúfam, že to prežijem. Len keď sa pozerám na Prďocha v akváriu, začína mi byť nejako clivo. Mám takú nejakú predtuchu, že chvíľka slobody sa mi skončila...
