V piatok som od skorého dovolenkového rána (budíček už o 10:00) behal po mestách. Začalo to preplánovanou návštevou zubárky. Pred dvoma týždňami som jej volal. „ Dobrý deň, mohol by som prísť na iný termín? Pretože inak by som musel kvôli tomu prísť z Nemecka. “ „ Aha. Tak príď v piatok. Na 11:15. “ „ Ďakujééém! “
Teta zubárka mi za odmenu, že som ju nechal v pokoji nadesiatovať, dala plombu zadarmo! A bielu! Môžem sa ďalej zubiť na celý svet. Zubenie mi neprekazí ani to, že za druhú si chechtáky už zapýtala. Ale veď aj zubári musia z niečoho žiť. Veď to vlastne ani nebolo tak veľa. Za to, koľko vody som jej minul a ako škaredo som sa na ňu vrčavo mračil počas celého procesu, si kľudne mohla zapýtať viac.
Jaj, kdeže sú tie časy, keď som k zubárke chodieval s mamičkou. A aj to iba za vydieračský úplatok nového autíčka alebo tuzexového Lega. Prípadne aj s tatom – v ohrození totiž získavam nadprirodzenú silu. Približovanie sa k hociktorej časti môjho tela s malým podozrivo vrčiacim ostrým predmetom rozhodne za rušenie mojich kruhov považujem. Na hryzenie do zubárových prstov majú postihnutí svoj názor, ale – načo strkajú svoje kruhy do mojich?!
Po odchode z kresla som s úsmevom prešiel cez čakáreň plnú nechápajúcich opuchnutých, uplakaných, utrápených alebo inak vystrašených ľudkov. Pred niekoľkými rokmi by som bol v podobnej pozícii. Ale potom som si povedal, že „ vždyť už jsem přece velkej chlap “ a že mi úplne stačí báť sa pavúkov a tmy a zlých ľudí. A moja ZUDr. (zubná doktorka) je mladá a celkom sympatická. Hulákať v ordinácii, prskať a bojovne sa oháňať zubnou kefkou mi prišlo zrazu nejaké trápne. (Pozn.: myslíte si, že ak by sa zubári podobali na Harryho Pottera, deti by sa ich nebáli? „ Včera som bol(a) u zubára! A on sa podobá na Heryho! “ „ VÁŽNE?! Fíha! A aj si plakal(a)? “ „ Pred Herym? Čo si pipi?! “) Báť som sa teda prestal. Zubárov. Zo dňa na deň. Len škoda, že to nefunguje aj na tých pavúkov v tme.
Nasledujúci poldeň som ešte strávil v Trnave, kde som sa obetavo ponúkol, že spolužiaka donavigujem na miesto oslavovania. Cestu som si samozrejme pamätal iba hmlisto, ale načo ho zbytočne stresovať?! On však, tušiac môj handicap, povolal si na pomoc spolužiaka ďalšieho. Ktorý má však handicap oveľa nebezpečnejší – neustále nestíha. Teraz neviem, čo je horšie. Vlastne, čo to kecám, už viem...
Do Blavy ( toho mesta, nie rieky) sme nakoniec prišli. O pol deviatej. Vladééék!!! Okamžite sme sa vrhli do prúdu oslavy. Zanadával som na moju spoluoslávenkyňu, ktorá nebyla k nalezení . Frfľajúc som prišiel ku skrini pre chipsy. Zrazu sa rozleteli dvere na inkriminovanom nábytku a so strašidelným „ BU!!!“ na mňa táto Hanba P rievozu vystrelila spoza tmy kabátov. Poviem vám, keby som dve noci predtým nepozeral jeden ničmoc horor, tak sa asi pototo ... poblednem. No MÁ to rozum, táto žena?! (skoro som napísal, že dievča – ale v jej veku...) Nemá, chvalabohu...
Oslava ďalej prebiehala v pokojnom rytme, typickom pre naše infošské vysokoškolské párty. Teraz len dúfam, že tie fotky a videá neopustia trezor. A chvalpánubohu, že tú pizzu priniesli len v krabici, a nie aj v alobale...
Večer (vlastne ráno) mi skomplikoval telefonátom Heman : „Miro, zajtra ideme šermovať do Žiliny. Zober foťák, kostým do zálohy a o jednej pre teba príde Bigbít. “ „ Ale... “ „ Nezájem!“ Chvíľu pokoja človeku nedoprajú! Tak som sa ráno nejako pozviechal, nasadol do autobusu a o pol jednej som sa zjavil doma. A po pol hodine opäť odišiel. Ani obed som okoštovať nestihol! Mor na vás, darebáci!
Po štvormesačnej neprítomnosti na tréningoch mi počas vystúpenia prischla funkcia manažéra. Čiže človeka, ktorý celú cestu nadáva, aká mu je zima a že je nevyspaný, na vystúpení fotí a zháňa od usporiadateľov minerálku, nezáväzne debatuje s miestnou smotánkou a podobne. Lebo keď TOTO nerobí manažér, tak ja už naozaj neviem ...
Inak, s tým fotením to nakoniec nedopadlo nijako slávne. Pretože Mirko si kúpil foťák s miliónom nastavení a pokiaľ sa všetky tie filtre a clony a tlačítka a ostatné serepetičky naučí ovládať, bude už digitálna fotografia pravdepodobne iba dávno zabudnutým módnym výstrelkom. Foťákové menu mi síce ponúklo niekoľko voprednastavení , ale „ šerm“ tam nebol. No nezúfam si. Možno raz... Pretože na niekoľko fotiek som aparát nastavil tak, že fotky sa celkom dali. Ibaže potom so tie nastavenia chcel ešte trošku vycifrovať a... A v ten večer som už nenafotil nič. Hmmm, kde jen ti soudruzi udělali chybu ?!
Zo zákulisia : |
Takáto to bola akcia! Konala sa vlastne v Bytči, ale kto sa všetko dozvie ako posledný?! |
Ako každý správny ples, aj tento začal predtancom. Ááách, Žilinčanky... |
Jedna (jediná) z akotak podarených fotiek. O kvalite ostatných si následne môžete utvoriť vlastný názor... |
A po odšermovaní a ďalších medzitancoch ( ááách, Žilinčanky...) sa začalo plesanie |
Zo zákulisia : |
Po polnočnom príchode domov a dnešnom konečnedomapodperinou prebudení, som si myslel, že si vychutnám pokojné nedeľné popoludnie, ako vystrihnuté z románov z 19. storočia. Sedieť pekne doma v teple a písať si denník. Trt! S tatkom sme šli babku s dedkom pozrieť na Dedinu . Nesťažujem si však – po mesiaci som zase videl starých rodičov. Babka nás nabalila jablkami, zaváraninami a medovníkmi a salónkami zo stromčeka! Juchú!!! ( Ale veď aj zubári musia z niečoho žiť... )
Takže teraz pojedám babkine koláčiky a pekne póóómalu si v mojom hektickom živote užívam vzácnu chvíľku poézie nedeľného večera. Aj vám také želám...
;)
