Za svoj produktívny život (v tomto smere som aktívny od šestnástich) som ich mal 5. Samozrejme, hrdzavé neboli všetky. Ani moja prvá nebola hrdzavá. A napriek tomu (či práve preto?) som sa do nej zamiloval na prvý pohľad. Keď som ju potom, vysnívanú, zovrel v rukách, bol som neskutočne šťastný.
Prežili sme spolu dva krásne roky. S ňou a našou partiou sme pochodili skoro celé Slovensko. Medzi nami sa síce sem-tam mihli nejaké hrdzavé, ale tá farba im dlho nevydržala. TAKÚ mal iba neschopák.
Keď potom odišla, dlho som sa z toho nevedel spamätať. Opustila ma v okamihu. Bola tu, v mojich rukách – a zrazu bola preč. Ranila ma. Dovtedy ráňala iba iných... No nezavrhol som ju. Raz za čas ju vytiahnem von a zaspomínam s ňou na staré časy. Na všetko, čo sme spolu prežili. Znova ju oslovím nežnými menami, ktoré som jej dával pri mäkkom svite táborového ohňa. A ona mlčí. Ale nedokážem sa na ňu hnevať. Veď bola moja prvá ...
Tie ďalšie mi k srdcu nijak výraznejšie neprirástli. Splnili svoju úlohu – zaplnili prázdne miesto v mojich rukách. Bez nejakých veľkých citov. Boli to čisto jednostranné, účelové vzťahy.
Všetko zmenila až moja momentálna. Piata. Asi nie posledná, ale čo už. Viem, že si môj blog nečíta. Preto môžem takto machrovať.
Táto hrdzavá je. Nepáči sa mi to. Často jej dohováram. A ona? Nič. Vždy pred nejakou väčšou spoločenskou udalosťou ju prinútim zmeniť farbu. No tá jej vydrží sotva pár dní! Raz ma z nej porazí...
Ale má aj svoje dobré stránky. Juj, čo sme spolu pozažívali! Čo povystrájali! Tá veta z nadpisu je pravdivá na 100%! Pripomenuli mi ju pri pohľade na tú Moju na jednej akcii bratia Češi (pardón, Moraváci). Aj keď som jej význam dlho nechápal, teraz som z ich úsmevov a zvláštneho svetla v očiach pochopil. Veru, na niektoré pravdy musí človek dospieť.
Musíme si však dávať väčší pozor. Minule mama zistila, že sme to robili na chodbe na koberci. Netuším, čo nás prezradilo. Stopy som sa snažil zahladiť ako som len vedel. Doma z toho potom bolo plno kriku. Nepomohla ani moja argumentácia, že si pod seba dáme plachtu či noviny. Jednoducho mi to zakázali.
Vždy, keď mám chuť alebo musím, zoberiem teda so sebou všetky krabičky, tuby, flakóniky a mäkučké kúsky flanelu a ideme na balkón. Položím ju opatrne na zem a začnem na nej pracovať. Pekne pomaly, od hora až dole. Celé to trvá aj pol hodiny. Nečudo, že ma vždy potom bolia obe ruky a celý chrbát. Ale stojí to za tú námahu.
Keď skončíme, sadnem si vedľa nej a rád by som si jednu zapálil. Škoda, že nefajčím. Takto ju iba v tichom očarení s úsmevom pozorujem. Obzerám si ju z každej strany. Doslova si pasiem na jej kráse oči.
A ona leží vedľa mňa. Ja si tu sedím, spotený a šťastný. Ale moja radosť nepotrvá dlho. O niekoľko dní sa prihlási opäť. Veru, nieje to žiadne sranda, keď vám zhrdzavie čepeľ na meči...
PS: Článok mal byť pôvodne v rubrike 'Zábava / Historický šerm', ale nechcel som prezradiť pointu :)
