Včerajší dátum bol prelomový. Skončila výborná akcia, ktorá ma ale stála strašne veľa nervov. No stála za to. Spoluúčinkovali sme na „Staroslovienskej hostine“, organizovanej TOSTABUR-om. O celom podujatí nám dali vedieť asi mesiac dopredu. Dosť, povedia si niektorí. Málo, povedia si mnohí. Akurát, povedia si iní. Čo som si povedal ja? Nič. Len som nasadil úsmev č.23 .
Trošku vás uvediem do situácie. Pred troma týždňami som nespravil poslednú skúšku. Ani sa nedivím, na prvý termín chodím väčšinou nenaučený. Idem sa pozrieť, ako to celé prebieha. Nasať atmosféru. Na ďalší termín o týždeň som sa už učil. Aspoň niečo. No podľa váženého docenta to nestačilo ani na trojku. Lenže pán docent potrebuje zo šiestich otázok sedem vypracovaných a z toho osem správne. Podľa mňa to na trojku stačilo. Ale trojky neberiem. Stretli sme sa teda opäť o týždeň. Skúšku som viac-menej v pohode spravil na dva.
„Čo s tým má Staroslovienska hostina?“ spýtajú sa všetci. Právom. Ujasnime si teda súvislosti. Počas tých troch týždňov som okrem učenia ešte behal po galantériách a metrových textiloch a zháňal látky na slovanský kostým. Každý večer som klusal od kníh na tréning. Predsa len, Slovanov sme dovtedy nerobili. Bolo treba (okrem ušitia kostýmov) nakúpiť alebo vyrobiť zbrane. Spraviť štíty. A samozrejme s nimi naučiť bojovať. Chválapánubohu, že niektorí naši členovia boli aj na takej škole šermu, kde sa preberal boj so štítom a halapartňou (tú sme si upravili na boj kopijou).
Kostýmy boli konečne ušité, duely nacvičené a všetko sa črtalo ako jednoduchá vec. Všetkým. Okrem mňa. Pretože ja som mal na Hostine špeciálnu úlohu – „Veselník“. To bol človek, ktorý vítal hostí a usmerňoval celý chod akejkoľvek udalosti usporiadanej kniežaťom. Dnes sa mu hovorí dramaturg_produkčný_moderátor. Do ruky (OK, e-mailom) som dostal kusý scenár, ktorý som sa mal naučiť a moderovať celú show. A že to nebola malá akcia! Pôvodne tam mal prísť sám Mikuláš Dz. ! Keď som sa v to nedeľné ráno zobudil, nebolo mi všetko jedno.
K roli „Veselníka“ som sa dostal z donútenia nasilu. Keď hľadali človeka, ktorý je ochotný vyliezť pred stovku ľudí a niečo im povedať, voľba padla na mňa. „Šak keď už teda študuješ tú marketingovú komunikáciu!“. Uhm, kompetentní si všimli iba slovíčko „komunikácia“ . Ale zase, bola to celkom sranda. Teda, potom...
Sľúbený Mikuláš nakoniec neprišiel ( „Šak čo by tu aj robeu, teraz, v lete?“). Ale aj tak sa mi triasli kolená. Uvážte, improvizovať – scenár som si čítal tak tri hodiny pred začiatkom celej akcie – pred samotným nitrianskym primátorom či riaditeľom Divadla Andreja Bagara ! Uviesť všetky chody hostiny. Uviesť program. Uviesť náhodné situácie ( „Dlho tu je ticho, povec volačo...“ ). Ukončiť celé podujatie a inteligentne vyhodiť tú stovku ľudí z prenajatých priestorov.
Ale – zvládol som to! Vraj výborne. Až tak, že som potom musel uvádzať program, ktorý sme robili aj na námestí. Bez scenára. Len tak, ad-hoc. (Tie kolegiálne pochvaly začali chutiť po mede mazanom popod fúzy.)
Po skončení sme sa (my šermiari) odobrali na svoju vlastnú hostinu. Pečené kurčatá. Varené kolená. Pečené rebierka. Kuracie prsia v marináde (na starosloviensky spôsob samozrejme) opekané na rošte. Pečené ryby. Pečené buchty. A medovina. Pivo. Víno. A minerálka. Po poldennej hladovke, neustálom hulákaní do masy výborne sa baviacich hostí a odšermovaní svojich duelov som bol hladný ako vlk. Spravil som však strašnú chybu – prežral som sa hneď z prvého chodu. Ďalšiu hodinu som sedel pri stole, pil minerálku, funel a bezostyšne závidel ostatným. Po skončení okolo pol jedenástej sme sa rozišli. Každý na svoju stranu. A ja, s fľašou minerálky v ruke, som sa pobral tiež.
A prečo vlastne to „PFUUU!“ z úvodu článku? Dovtedy som bol v jednom kole. Učenie, tréning, učenie, šitie topánok ( prečo ľuďom v paneláku vadí, keď v sobotu o poj jedenástej trepete kladivom do nitov? ), tréning, učenie, skúška, tréning, kostýmová skúška, učenie, tréning, učenie, opäť skúška... stále dokola.
Dnes som bol v meste. Kúpil som si zmrzlinu. A melón. A skoro aj slnečné okuliare. Veru, včerajší dátum bol prelomový. Začali mi prázdniny.
