Podchod alebo O kamarátstve

zdroj: ja 

 Toho dňa bola mimoriadna zima. Normálne (rozumej - v žiadnom prípade alebo nikdy) by som päty z domu nevytiahol. Ale na šermovačku do Žiliny (rozumej - Bytče) som sa ukecať nechal. Tak sme sa viezli, mrzli, autorádio neustále prelaďovali a inak si dlhú chvílu krátili. K spomenutým činnostiam nás dohnal pud sebazáchovy. Pretože pozorovať vodiča, ktorý má v jednej ruke bagetu, v druhej ruke fľašku s kolou a volant jemne kolenom zospodu pošťucháva, by šedivý vlas a podvedomé zapieranie sa nohami do podlahy privodilo aj Laudovi. A to bol onakvejší pretekár...

  Heman zrazu pribrzdil, prehltol bagetové sústo a povedal:" Inak, chalani, v Žiline majú ten najkrajší podchod, aký som kedy videl! " " He?! Čo?! Podchod?! ", prebral som sa z letargie. Pred očami sa mi práve premietal celý život. S dostatočným predstihom, ak by som to pri tomto štýle jazdy nestihol. " Normálne, podchod pre chodcov. Majú tam nadúrovňový kruhový objazd, pod ním je diaľnica a pod ňou je ten podchod. " " Ehm... No a čo? ", spýtal som sa podozrievavo. " Nepôjdeme ho pozrieť? " Doprdele, a je to tu!

 Nakoniec sme sa nechali (netuším, ako sa mu to podarilo - asi som bol priveľmi zletargovaný ) prehovoriť. Z auta odparkovaného na blízkej (" Je to tu kúsok...") benzínovej pumpe vystúpili tri podivuhodné postavičky. Jedna z nich okamžite začala poskakovať a mávať rukami v márnej snahe zahriať sa. Ponaučenie do budúcna: Ak je na Slovensku zima, v Žiline je sku...točná zima!

 Po asi dvadsaťminútovom blúdení pod nejakými mostami som myslel, že Hemana zabijem. Teda, hneď, ako rozmrznem. Našťastie sa pred nami zjavila čarodejná teta. Nemala síce na chrbte nošu s raždím, ale ani my sme neboli v lese. Iba ak v lese stĺpov podopierajúcich cestu nad našimi hlavami. Rozbehli sme sa teda za ňou. Určite to bude domorodkyňa, tak nech nás zanaviguje.

 Náš sebavedomiepokorujúci počin ( Chlapi pýtajúci sa na cestu! A Ženy!) si prítomná osôbka vysvetlila dajako mylne. V prítmí verejného osvetlenia totiž pridala do kroku. Nemala však šancu. Tesne pred tým, ako mohla siahnuť do kabelky pre slzný sprej, ju Heman odzbrojil vetou " Dobrývečerteta, kdetumátepodchod?". Spýtať sa to musel on, pretože Maroško bol zababušený ako múmia a ja som sa medzi drkotaním zubov snažil telu splatiť kyslíkový dlh.

 " Prosím?! " neveriaco vypleštila oči domorodkyňa a do vrecka kabátu schovala paralyzátor.
 " Hľadáme podchod. Taký, pre chodcov. Popod cestu. "
 Pozrela na nás ako na trojicu japonských turistov, ktorý si fotia bryndzové halušky s poznámkou " Prečo sme na to neprišli my? "
 " Ehm, no to ešte musíte ísť až tam pod ten most. " a mávla rukou k stavbe strácajúcej sa v súmraku.
 " Ďakujeme! " vydrkotali sme a pobrali sa každý svojou cestou. Len domorodkyňa o čosi rýchlejšie...

 Nastal čas na taktickú poradu. " Počujte, chceme tam ísť? "
 " Heman, keď už som tu skoro zamrzol, tak to chcem vidieť! Ten tvoj slávny podchod... "
 " No teraz aj keby sú tam zlaté steny a krištálové lustre, vás to neohúri! "
 " Tomu ver, brácho, tomu ver... ", precedil som pomedzi drkotajúce zuby. A to som si ešte musel dávať pozor, aby sm si neodhryzol z jazyka.

 Behom (už teraz sa hrozím tých úrokov z kyslíkového dlhu) sme sa teda presunuli k pravdepodobnému umiestneniu Podchodu. Bol tam. Heman , ani nevieš, ako blízko si bol k smrti... Ponúkam vám teda niekoľko fotiek, aby ste z pohodlia domova mohli obdivovať túto dominantu Žiliny.

 Po tomto nezabudnuteľnom zážitku sme naložili nášho fascinového architekta do auta a vyrazili do Bytče. Veľkolepú návštevu tohto impozantného komplexu som zakončil vetou,ktorá sa vpísala do dejín: " Heman, a presne kvôli takýmto kokotinám si zaslúžiš miesto na blogu... "

:D