V noci som od vzrušenia nemohol zaspať. A keď som zaspal, každú hodinu som sa zobudil. Zanadával som na budík, ktorý nezazvonil a vyrobil mi tak ohromný trapas hneď v prvý deň. Budím ma ale mal na háku . Možno i preto, že zvoniť mal až za tri hodiny. A potom za dve. A potom za jednu...
Po prebudení (tom správnom) som vybehol na balkón. Len tak, v pyžame. Chcel som si zobrať na desiatu jablko. Ako mi však pohľad zablúdil k oblohe, prekvapene som zostal stáť. Svietilo na mňa milión hviezd. Teraz už chápem posadnutosť Tolkienových elfov hviezdami. Tá scéna bola neskutočná. Väčšie i menšie svetielka blikotali na zamatovo čiernej oblohe. Padla na mňa bázeň. To bol jeden z tých okamihov, kedy básnici vymyslia niečo úchvatné. Okrídlená duša v ich vnútri vydá jemný povzdych a na Svet príde Poézia .
Aj ja som to pocítil. Ten pretlak niečoho božského v hlave. Zadíval som sa na tú bodkovanú nádheru a na pery sami predralo jediné: “ Boha, aká tu je zima! ” Schmatol som jablko z bedničky a utekal sa schovať do tepla za balkónovými dvermi.
;)
