Hokej skončil remízou 3:3. Rovnaké skóre sme mali aj my. Pivné. Čo s načatým večerom? Ukecal som bratránka, aby zavolal domov, že dnes spí u nás. Éter vzápätí preťala SMS: „Pridem s Romanom. Cakajte nas s vecerou.“
Doma nás s večerou čakali. Rodina ( jednotlivo aj spoločne) pokecala s bratrancom – ako samá teta Marta a ujo Fridko, ako v robote, kedy si nájde konečne frajerku a podobné „rodinné záležitosti“ . A potom sme vyrazili do ulíc.
Najprv sme sa zastavili „Pod agátmi“. Je to jeden z mojich najobľúbenejších podnikov. Záhradná krčmička prilepená na hradnom kopci, ktorú navštevujú samí výborní ľudia. Unavení a špinaví robotníci z neďalekej stavby i junior manageri a zamestnanci z okolitých firiem a bánk. Večer sa toto magické miesto zmení na raj vyznavačov pohody. To, že niektorí majú z vlasov „utľapkané“ dredy a niekedy si bubnujú na bongách jednoznačne vnímam ako charakterový klad. Deň predtým sme tu po tréningu sedeli aj s celou partou a ja som si počas troch kofôl bubnoval na stredovekej turnajovej hrncovej prilbe. A nikto sa nad tým nepozastavoval. Veď vravím – výborný podnik...
Po desiatej hodine ( záverečnej ) a dvoch ďalších pivách ( ešte nie záverečných) sme sa pobrali „o dúm dál“. Zavítali sme do niekoľkých barov, ale žiadny nás neoslovil natoľko, aby sme ho poctili objednávkou. Nemám rád bary, v ktorých pri „rádiovej“ ( rozumej masovo komerčnej ) hudbe sedia imidžisti a nikto nechce byť tým prvým na parkete. A keď sa na parkete zjaví prvá lastovička, ostatní sa k nej vrhnú a div ju neudupú. Brrr! Koľkokrát som unikol smrti len o vlások...
Takýmto „nazeraním“ sme sa dopracovali až k pôvodnému cieľu našej púte. „Stará pekáreň“ a v nej „Made in Czechoslovakia“. Diskotéka na československú hudbu. Tak toto môžem! Ideálne plný podnik i ideálne plný parket ( asi traja šantiaci tanečníci). Zapichli sme to teda k baru a po prvých dúškoch chladeného pivka som si ju všimol. Pekná blondínka s hnedými očami sediaca pri vedľajšom stole. Usmiala sa na mňa. Položil som pohár, bratrancovi zamrmlal niečo ako „Soráč brácho...“ a vyrazil do boja.
Pretancovali sme spolu celú noc. Texty Grigorova a Elánu dostávali každým refrénom konkrétnejšiu podobu... Jednou z vecí, ktorou ma upútala boli jej oči – mala usmievavé oči! To má tak jedna dievčina z milióna.
Neviem, či to poznáte, ale ten pohľad je neopísateľný. Najlepšie sa vníma na hnedých očiach. Pretože na zelených či modrých pôsobí trocha studeno. Ale tmavý pohľad usmievavých očí... Neodolateľné! Hlboký šibalský pohľad, ktorý vás donúti usmievať sa a vy viete, že ten druhý bude váš úsmev opätovať.
Ale rozprávka sa skončila. O druhej sa aj s partiou pobrala spať späť na internát. Zostalo mi po nej len jej meno, mesto, zvier... teda škola, na ktorej študuje a tento článok...
Venované M. (aby si spomenula) a mne (aby som nezabudol)
PS: a bratrancovi Romanovi (aby sa nehneval)
