K blogovaniu som sa dostal (ne)vhodnou kombináciou niekoľkých faktorov. Nechcem ich tu rozoberať, niektoré sú stále ešte dosť osobné. Nadchla ma myšlienka voľnosti, ktorá sa nad projektom blog.sme.sk vznášala.
Malá (relatívne) skupinka ľudí si sem písala svoje postrehy, názory a odporúčania. Blogom sa odvtedy prevalilo množstvo blogerov a blogeriek a niekoľko módnych vĺn – ro v nako p í s m enková, vtipová, fotková, nadávajúca na to či ono a kadejaké iné. Prežil som zavedenie karmy. Prežil som noci, ktoré som miesto preklikania myšou nad PC hrami strávil tvorivým ťukaním do klávesnice. Prežil som zavedenie krátkych článkov. Prežil som, keď mi spolužiačka povedala, že sa konečne správam adekvátne svojmu veku. Dovtedy mi vravela, že mám 14. A ja s ňou súhlasím. Keď neblogujem, mám štrnásť... Prežil som uniformovanie blogerov. Prežil som...
Prežil som vlastné VIP ocenenie. A kvôli tomu vlastne tento článok píšem. Status VIP bolo niečo, čo ma nútilo na blog prispievať. Bola to méta, ktorú som chcel dosiahnuť. Za každú cenu. Predpokladal som jedinú axiómu – VIP sa udeľuje za uverejnenie článku v papierovom SME . Snažil som sa preto, ako som len vedel. Písal som články. Písal som básne. Veselé i smutné. Niekedy určené všetkým. Niekedy určené jedinej osobe. Niekedy určené mne...
Kde je pointa? Veď to všetko robím doteraz. A moji spolublogeri činia rovnako. Ibaže ja som sa zmieril s tým, že VIP nikdy nedosiahnem. Nebolo to podceňovanie. Len realistické skonštatovanie, že na niektorých nemám. Ale snažiť sa budem ďalej...
Jedného krásneho dňa mi prišiel mail. „Vďaka... bla-bla-bla... VIP bloger... bla-bla-bla... denník SME... bla-bla-bla...“ Po izbe sa rozľahlo radostné „uááááááááááááá!“, ktoré musela počuť aj nahluchlá susedka bývajúca na prízemí, ktorá každý pokus o konverzáciu zabije hláškou „Dobrý deň.“ Som VIP. Ja! Wow...
Do myšlienok sa mi však vkradli pochyby. Za čo? Nevravím – niekoľko článkov sa mohlo (aspoň teoreticky) objaviť v tlačenom SME. Ale neobjavilo. Vždy sa našiel niekto lepší. Moje VIP ma preto zaskočilo. Za čo? Za účasť? Bol som preto dosť sklamaný. Takto sa môže stať VIP blogerom hocikto. Stačí vydržať dosť dlho.
Pochopte - status VIP bol pre mňa niečo ako titul Sir. V začiatkoch sa ním nepýšilo veľa blogerov. Moski, Svetielko či Jan a ešte niektorí ďalší moji obľúbenci. A zároveň vzory. Dostať sa do jedného vreca s takými ľuďmi by bola česť. No dostať sa tam "po zásluze"! (Týmto samozrejme nechcem nijako glorifikovať VIP status - dodnes je na blogu veľa blogerov a blogeriek, ktorí si toto označkovanie zaslúžia viac ako ja)
„Pche! Nestačí mi účasť – ja chcem víťazstvo! S takým VIP sa môžete dať VIPchať!“ som chcel napísať našim otcom zakladateľom. No nenapísal. Predsa len – už som sa pochválil kamarátom. Aj známym. Aj neznámym (ale známym mojich známych). Predsa len – lepší VIP v hrsti ako hrdosť na streche. Predsa len – napriek tomu všetkému ma to potešilo. ( Och, márnosť nad márnosť! )
O čom tu ten splieta? Prázdne slová, protirečenia – toto je VIP bloger? Za čo? „Už nie za účasť!!!“ zrevem vám do ucha. Dnes vyšiel môj článok v papierovom SME. Naplnil som (moju) definíciu VIP blogera. Som šťastný...
Týmto nechcem podceňovať či inak uraziť mojich VIP spolublogerov (a ani iných spolublogerov), ktorým článok v papierovom SME (zatiaľ) nevyšiel. Píšu krásne, múdro, vtipne. Píšu články, ktoré sa jednoducho redigovať nedajú. Stratili by tú iskru, ten náboj vlastnoručne vyliateho srdca. Dúfam teda, že to pochopia. Nieje to snaha o vyvyšovanie sa namysleného spratka . Len si užívam svojich 24 hodín slávy. ;)
Mne sa dneškom splnil sen. Taký sen – sníček. Osobný. Ocení ho iba veľmi málo ľudí. Možno som tým zverejneným článkom niekomu pomohol. Chlieb kvôli tomu nezlacnie. Ale – nech! Ach, šťastie je také sebecké!
A opäť mám o jeden sen menej...
