Dnešok nezačal práve najideálnejšie. Zobudil som sa do Ticha. Okolo ôsmej. Nič neobvyklé. Až na nejasnú spomienku uviaznutú medzi tretím a štvrtým mozgový závitom, že budík som predsa dnes už vypínal. O 7:00. A o 7:05! Pretrel som si teda zalepené oči a tuho som zarozmýšľal – ísť či neísť do školy? Nakoniec som ale šiel. A dobre som spravil.
Na prvú prednášku som dofrčal s iba hodinovým meškaním. Ešteže bol pán docent taký rozprednášaný, že na moje zamrmlanie, ktoré nahradilo spoločenskými konvenciami odporúčané „Prepáčte, ale nešiel mi autobus...“ iba blahosklonne pokýval hlavou. Dokonca vynechal aj svoj tradičný pohľad „Veď Vám to na skúške zrátam“ . Prednáška zakrátko skončila a ja som nadôvažok dostal zvislú čiarku do prezenčky od vyučujúceho a niekoľko prekliatí ( najmenej do tretieho kolena ) od niektorých spolužiakov, ktorí v škole sedeli od deviatej.
Do začiatku ďalšieho semináru sme mali asi štyri hodiny. Tým „My“ myslím všetkých mojich spolužiakov a spolužiačky. Zbalili sme preto svojich sedem slivák a šups do našej obľúbenej pizzérie. Hladní si dali obed a smädní preliali vyprahnuté útroby skvelým pivkom. Týmto „My“ už myslím náš „krúžok v krúžku“ – úzky okruh nohavíc/sukní spoluderúcich bytostí, s ktorými sa aj náročné štúdium marketingu dá zvládať. Prebrali sme všetky možné témy – od školských povinností a zbabraných maturít cez voľbu pápeža až k ukončeným či ešte stále prebiehajúcim reality shows.
Nosnou témou celej debaty však bolo utužovanie kolektívu. Zhodnotili sme, že naša „parta“ podniká čoraz menej spoločných akcií. Kde už sú tie časy, keď sme išli skoro každú stredňajšiu noc „divočiť“ do podnikov. Nad ránom sme potom navštevovali hypermarkety a s čerstvou bagetou v jednej a téglikom šalátu v druhej ruke sme pohoršovali rozospatých SBS-károv. Spoločné výlety či chaty už ani nepamätáme...
Dôvodov bolo niekoľko. Veru, nežijeme už ten krásny voľný študentský život ako keď sme mali 21. Niekoľkí z nás pracujú, iní majú časovo náročné koníčky alebo tajné povinnosti. Zosúladiť toľko ľudí na jeden konkrétny víkend na jedno konkrétne miesto sa javí ako snaha stredoškolákov o dovolanie Fronca. Ale ako oni, ani my sa nevzdávame. Stanovili sme už aj pevný termín. Dostatočne dopredu. Aby s ním všetci počítali. A zobrali si dovolenku, PN, aby utiekli z domu či od frajerok / frajerov.
Teraz už len čakám, kedy sa z pripravovanej chaty začnú odhlasovať prví...
PS: A prečo voniame jahôdkami? Po návrate do školy a zhliadnutí dokumentu o manipulácii verejnej mienky sme zaliezli do jedného útulného baru zariadeného v orientálnom štýle. Tu sme nad šálkami horúcich čajov vyfajčili symbolickú vodnú fajku mieru. S jahôdkovým tabakom.
