Doteraz je mojou prioritou číslo jedna škola. Dokončiť. Dokázať sám sebe a rodine, že na to mám. Zalepiť ústa závistlivým tetám a zvedavým susedkám. Vrátiť trocha zadosťučinenia rodičom. Vieru, „že z toho ich syna možno raz predsa len niečo bude“ . Ukončiť jednu z kapitol svojho života. A zároveň začať ďalšiu.
Za školou nasleduje v tesnom závese šerm. Historický šerm. Záľuba a jedna z najkrajších (a v mojom prípade určite najdlhších) lások. Vydržal som pri ňom niečo vyše ôsmych rokov. Boli chvíle, keď som ho nenávidel. Boli chvíle, keď som ho miloval. Ach jaj, boli chvíle...
O čom to vlastne celé je? Neviem. O cestovaní po Slovensku či po svete? O skvelých aj menej skvelých ľuďoch? O stovkách hodín tréningov? O vystupovaní pred tisíckami divákov? O rannom vstávaní na vystúpenia? O odkladaní si novinových stránok a nahrávaní televíznych reportáží? O dopichaných prstoch pri ručnom šití kostýmov? O smiechu detí a ich všetečných otázkach? O písaní scenárov? O lukulských hostinách a bohapustých pitkách? O „žatí slávy“ a užívaní si (ďalších) 15 sekúnd niečoho, čo sa po chvíli zmení na „poľnú trávu“ ? Naozaj neviem...
Viem ale, o čom to celé nie je. O peniazoch . Za tých osem rokov som do seba zainvestoval nehorázne prachy. V izbe za dverami je položených niekoľko mečov. A kord. A kopija. Pod posteľou naskladané kože a kožušiny, ktoré ešte len čakajú na moje občasné záchvaty tvorivosti. V pivnici natrieskané štíty a stojan na fakle používaný pri ohňových show. Pod stolom nákova a kompletná zbierka ihiel, nití, kladív, nitov a kombinačiek.
V neposlednom rade sú tu školy šermu. Týždňový dril zložený z ôsmych hodín šermovania denne a troch hodín teórie, ktoré ale nikdy tri hodiny netrvajú. Vždy je na niečo sa opýtať, o niečom sa poradiť, niečo vyriešiť... V rámci prestávok sa objasňuje dramaturgia scénok, pohyb po javisku, herectvo či práca s publikom. Po tých siedmych dňoch prídete domov so svalovkou a s hlavou natrieskanou informáciami, z ktorých si (ak ste vážne dobrý a robíte si poznámky) zapamätáte tak polovicu.
Historický šerm je moje hobby. Robím ho preto, pretože ma baví. Ak ma baviť prestane, tak s ním „praštím“ . Ale dovtedy... Neľutujem ani korunu, ani sekundu, ktorú som do neho vložil. Dopredu viem, že sú to vyhodené peniaze. Stratová investícia. Podľa názoru niektorých ľudí. Investícia, ktorá sa dnes nenosí.
Mohol som ísť každé leto do Ameriky a vrátiť sa s tučným kontom. Mohol som pracovať a zvyšovať hrubý domáci produkt. Mohol som... Mohol. Ale nespravil som to. „Si normálny? Robíš zo seba komedianta, vrážaš do toho prachy a čas, a čo z toho máš?“ Čo z toho mám? Radosť. Tak málo a zároveň tak veľa. Pocit, že aspoň chvíľu som mohol ísť za svojim snom.
Pred dvoma týždňami sme sa dozvedeli, že ideme šermovať na 8 dní do Talianska. Hurááá! To jediné sa mi vydralo z hrude. A okolostojacim ľuďom tiež. Jeden kamoš kvôli tomu odriekol projekt, z ktorého mu malo kvapnúť niekoľko desiatok tisíc. Ďalší dal ešte na jar výpoveď z práce, pretože mal málo dovolenky a nestíhal by preto všetky vystúpenia. Ja som poslal mail.
Vazena pani XY,
rad by som sa informoval o dalsom kole pohovorov na poziciu 'IT Support Specialist' pre spolocnost XYZ. Oznamila ste mi, ze pohovory sa uskutocnia niekedy na zaciatku augusta s planovanym nastupom do prace od 15. 8. 2oo5.
Ja vsak 4. 8. odchadzam na osem az desat dni mimo Slovenska. Ak sa teda planovane pohovory uskutocnia dovtedy, rad sa ich zucastnim. V opacnom pripade budem musiet Vasu ponuku s lutostou odmietnut.
s pozdravom, Miroslav Zajko
Mailoval som jednej pani do personálnej agentúry. Prelúskal som sa cez niekoľko kôl pohovorov na toto miesto. Slovenských aj anglických. Z niekoľkých desiatok uchádzačov nás zostalo už len pár. Pred nami bolo Veľké finále. Pohovor s Hlavným menežérom . On mal rozhodnúť o víťazovi. Prácička pre jednu z najväčších svetových spoločností zameraných na informačné technológie. Vysnená práca, dalo by sa povedať. Nuž... Nič z toho asi nebude.
Ako chcem začať snívať nový sen, keď ten predchádzajúci ešte neskončil? Inu, život je otázkou priorít...
PS: Dnes som potreboval natiahnuť a natrieť jednu kožu. Zmontoval som teda rám (dve palice, z ktorých budú fakle, dva kovové prúty, z ktorúch bude ešteneviemčo a lepiaca páska) a chcel som použi štipce. Tie však nedržali kožu riadne napnutú. Jastril som preto po izbe, čím by sa dali nahradiť. Heuréka! Žabky! A tak som zvesil v detskej záclonu...
