1. deň (30. 7. 1999)
Pikošky z cestovania (I. časť)
Žitavany (asi ...) - 30 min. „dobrovoľná“ pauza. Lebo ujo vodič obeduje. Nuda nehorázna.
Žiar nad Hronom - nastúpil dedko vo vetrovke (vonku asi 30°C) a že či tu (v buse) máme zakúrené. Ale toto...
Žiar nad Hronom (ešte stále) - na autobusovej stanici som márne pátral po názve mesta (mesta?!). Až po hodnej chvíli som objavil obrovskú bielu tabulu, na ktorej bolo veľkými čiernymi písmenami napísané „PIVO“.
v okolí Banskej Bystrice - tabule s nápisom Brezno každý kilometer oznamovali, že Brezno je vždy o 2 km bližšie. Záhada...
Na NoName poli - Kruhy v obilí. Teda skôr pruhy v obilí. Vyzerali síce ako stopy po kolesách traktora, ale kto vie? Veď predsa „THE TRUTH IS OUT THERE“ (klasik).
Brezno - WOW!!! Šťastne som dorazil do Brezna (súkromný odvoz z autobusovej až na železničnú stanicu) o druhej (14°°) hodine. Tu som čakal a do 16°° som sa dočkal asi 30 podobne označkovaných ľudí (hm, ľudí?).
A tu sa už začína naše putovanie...
Päť minút po štvrtej v staničnom rozhlase vyhlásili, že sa máme dostaviť k výdajni cestovných lístkov. Tam sme dostali ďalší „žltý papier“ - hlásal, aby sme si kúpili lístok (cestovný) do Pohronskej Polhory (jinaččí jazykololam).
Tak sme šli. V maličkom vláčiku nás bolo natlačených asi milión (bolo fajn byť chvílu sardinkou :) ). Ale - došli sme.
Za stanicou pod stĺpom elektrického vedenia sme našli miestny endemit - Gandalfa (čierneho?!). Po dlhšom prehováraní (k hrubému násiliu sme sa neodvážili - predsa len, mal palicu :) ) sa k nám prihovoril. Nepovedal nič k veci, len aby sme šli za ním.
Ťahal nás dni a noci - teda asi 2 hodiny - do najstrmšieho kopca na Slovensku (nezabúdaj na batoh). Pomaly som sa prepadol z čela pelotónu až niekam do jeho stredu. Potom sme chvíľu oddychovali. A znovu sme šlapali. Do ešte strmšieho kopca.
Asi hodinu (všetky časové údaje sú kôli nedostatku akejkoľvek časomiery iba hrubý odhad) sme zasa šlapali. Ubúdali nám sily a pribúdala dobrá nálada. Všetci sme sa zjednotili - jednotne sme začínali nadávať na Gandalfa. :)
Keď sme (som :) ) dosahovali bod varu, bol nariadený oddych. Gandalfovi vďaka (alebo aj on bol unavený?). Začal som obdivovať Gandalfovo nadanie vodiť nás po tých najnescho(d/p)nejšíchj chodníčkoch.
A opäť sme na ceste. Už si pomaly (ale ozaj veeeeľmi pomaly) začínam zvykať. Ale dá sa. Mierne stúpanie (12%), lúčka, široký chodníček, keď tu zrazu...
Keď tu zrazu sa spoza hustého porastu okoloidúcich stromov ozval hlas. Prikázal nám, aby sme boli ticho, zaviazali si oči a pochytali sa za ruky.
Tak sme sa hadili hodnú chvíľu cestou-necestou (so zaviazanými očami je každá cesta necesta :) ). Potom nás zastavili, roztrhali, pozbavili vakov a posadili do bodľačia (teda aspoň mňa). Mohli sme si dať dole šaty... é, šatky.
Ocitli sme sa na Hromovom vrchu (alebo Bleskovom – už si presne nepamätám). Tam nás už očakával Elrond (Tóno) a hovoril a hovoril. Dal nám Prsteň (Janka), mapu (Honza) a múdru knihu (JA!!!). Som poctený toľkou dôverou.
*** Kaktus pozdravuje vnukov *** (to len tak na okraj :) )
V podvečer sme dorazili do luxusnej chatovej osady Toma Bombadila (Macík). Päť komfortných chát sa usmievalo na unavených pútnikov. Dve z nich boli rezervované pre nás. Plne sme využili pohodlie, ktoré nám ponúkali. Seno bolo minuloročné, krásne uležané. Hmyz bol tohoročný, ale činil sa. Väčšina spala vonku. Nebolo dosť voľných postelí. :)
Dostali sme Gandalfovské prívesky, na ktoré sme si napísali naše mená.
Po výdatnej domácej strave sme si odostlali mäkučké postieľky.
Potom sa zapálil oheň. V tábore to vyvolalo rozruch a zhon po instantných polievkach.
Oheň horí, polievky sa varia...
Tom Bombadil nám prichystal pohostenie - sušienky, jablká, hrozienka, keksy Telka a odniekiaľ sa zjavil aj puding. (Teplé jedlo!!! É, jedlo?!) Ale na ten puding tipujem Stanley-ho.
Dojedli sme, sedíme pri ohni, gitary sa ladia a je fajn.
Gitary hrali aj dohrali. My sme začali tiež hrať - nie na gitare - ale nejakú farebnú zoznamovaciu súťaž.
Zoznámili sme sa (a hneď som skoro všetky mená zabudol. Holt, taký je život...).
Oheň dohorieva, gitary dohorievajú ... é, teda dohrávajú, a my ideme spinkať.
2. deň (31. 7. 1999)
Po noci strávenej na sene (tí šťastnejší :) ) sme sa zobudili. Bola hrozná klendra (klendra = zima. Pozn. aut.). Zobudil som sa prekvapený - z mojej nafukovačky sa stal vankúš. Hmmm ... A ja som spal v trúbeli (trúbeľ - poloha ležmo, pri ktorej je zadok oveľa nižšie, ako nohy a hlava, tzv. „v jame“. Pozn. aut.). Nič moc.
Prebehla ranná hygiena aj raňajky. Odchod bol plánovaný na pol deviatu. Odišli sme - teda, všetci okrem mňa.
Pretože ja som hľadal prameň a hľadal a hľadal a hľadal... by som ho i dodnes, keby som nezazrel táborníkov, ako mi pomaly miznú pred očami.
Dohonil (debehol...) som ich na kopci, kde práve prebiehala ranná rozcvička. Svojim meškaním som sa jej úspešne vyhol. :) Ale vodu som doniesol.
Po rozcvičke (ICH rozcvičke :) ) sme dostali inštrukcie na celý boží deň. Mali sme prejsť cez Fangorn (čiže les) a v podvečer doraziť do Nocľažiska. A mali nás naháňať Čierny jazdci. Kto ich zazrie, má zakričať „Čierny jazdci“ (Perféktne, hlavne keď sa liepaš do kopca a nejaká dobrá duša „to“ vyhlási :) ) a všetci sa musíme skryť. Ti poviem, pĺno srandy...
Prešli sme cez Hôrku, kde nám milí Hobiti (Hobit - také malé, chlponohé... Pozn. aut.) doplnili zásoby pitnej vody.
Pred Fangornom sme našli odkaz, aby sme sa čo najpestrejšie obliekli. Ešteže som niesol Šutkinu gitaru v červenom puzdre. Chvíľu som ju držal v ruke ako bojovú sekeru, ale potom ma to prestalo baviť (predsa len, behať po lese s gitarou v ruke a tváriť sa, že je to motýlik...). Valíme si to cez les, valíme, a z ničoho nič...
A z ničoho nič zo stromu zletí lano (červené) a po ňom zletí starý Ent (zelený) (Ent - niečo ako živý strom. Pozn. aut.). Previedol nás cez Fangorn (vraj „jeho les“, a skoro sme zablúdili :) ). Rovinka sa zmenila na hovadské stúpanie a za neustáleho pokrikovania „Čierny jazdci“ sme vyliezli na najvyšší vrch sveta - Klenovský Vepor (či čo to bolo...). Na vrchole na nás čakali medovníky (boli bombové) a hrozná tlačenica (vrchol, ako väčšina horských vrcholov, nebol veľmo priestranný :) ).
Z kopca (kopčiska!!!) sme sa ztrtúlili. Počas trtúlenia dole sme objedali čučoriedky a maliny.
Heslo dňa : „Jeden za všetkých, všetci pred Gandalfom“.
Pod kopcom sme zastali, našli nepoužiteľnú studničku (zelená voda - možno miestna špecialita, ale neriskovali sme). Najedli sme sa a vymysleli vlajku.
Dojedli sme, vlajka je hotová, fúkacie fixky boli zneužité na nekalé veci (viď Kaktusova hlava) a sme pripravený na odchod.
Odišli sme.
Šli sme lesom, pojedali maliny, strácali sa a zasa sa nachádzali a na strmé kopce nadávali. Prišli sme do Eriadoru. Tam bol odkaz, aby sme sa preplavili na druhú stranu rieky. Plavili sme sa asi takto: ľahli sme si na zem (karimatky), hlava pri hlave, ruky sme vystreli dohora, na ne si ľahol človek a podávali sme si ho. Takto sme sa všetci vystriedali. BOMBA !!!
A šľapali sme ďalej.
V podvečer sme dorazili na salaš. Tesne pred ním (asi 1 km) sme boli pohostený podľa obyčajov tunajšieho kraja: orieškovou čokoládou a žinčicou.
Na salaši sme sa rozložili (teda, skoro všetci, tým lenivejším sa nechcelo). Zložili sme sa na ovčí syr (5 kg!). Bol super. Odniekiaľ sa k nám pripojili Maco a Wolta (vraj niekde zablúdili, alebo čo).
Založili sme oheň. Robila sa večera, keď nám bačovia oznámili, že pri salaši môžeme spať iba na vlastné riziko, lebo medveď(ica). Tak sme zanadávali a pobalili sa (tí lenivci to vyhrali - ja samozrejme medzi nimi) a vyrazili za pomaly temnejúceho súmraku do kopcov. V diaľke nás mala čakať opustená horáreň.
Čakala.
Tak sme sa v nej uložili. Holé steny, holá dlážka, holá strecha, holá existencia...
Na príkaz „zhora“ sme sa zhlukli v jednej konkrétnej miestnosti. Tu nás navštívila Pani Galadriel v bielej róbe (z dobre informovaných kruhov som sa neskôr dozvedel, že chalani z tábora po nás hrali v tých šatách futbal a teraz nejdu vyprať - špinka zažratá :) ).
Opäť sme rozdúchali oheň, hralo sa na gitare, spievalo sa, fajčila sa fajka (Tóno a Kaktus) a spať som išiel asi o polnoci.
Pokračovanie niekedy nabudúce...
