3. deň (1. 8. 1999)
Zobudil som sa o pol deviataj (asi). Všetci boli dolámaní, len ja nie (nafukovačka!!!). Hneď ráno nás potešili - vraj sa po okolí túlala tá medvedica.
Idem jesť.
(píšem počas chôdze) (už nie) Najedli sme sa, napili čaju (mäta + vanilka) a pobalili.
Vonku sme sa rozcvičili (dnes som sa rozcvičke nevyhol :( ) a potom nám rozdali NIEČO. Oni to volali Lembas - hrozienka, orechy, slnečnica (he?) a ešte niečo a niečo - nejaká tajomná hmota - ktorá to všetko držalo pokope (vraj med). A ešte to bolo opečené. Chutilo to divne...
Vyrazili sme. Šlapeme okolo vrchov a cez vrchy, pojedáme maliny a tešíme sa zo slniečka.
Našli sme odkaz - znelo to, akoby sme si mali vymeniť ruksaky, alebo čo. A išli sme po ceste! Po normálnej, asfaltovej ceste! Hurá, civilizácia! (som zhýčkaný?!) Teraz sedíme pod strieškou odpočívadla. Kúsok povyše je pamätník padlým partizánom (žeby pribudol aj jeden padlý turista?!). Sedíme a čakáme, kedy prestane poprchať. Niekto tu hrá šachy (tak to som teda nečakala...).
Podľa očakávania, batohy sme si vymenili. Aj 2x. Katka prepáč, že som mal taký ťažký batoh :).
Sedíme na kopci. Jeme, teda sme. Skoro nás udupalo stádo oviec. A 2 kozy.
Dojedli sme. Asi sa bude hrať hra zvaná „Závin“. Nemám ani šajnu, o čo ide. Búrka zahrmela, zaburácala a obišla nás. Podávala sa horká čokoláda (dve kocky).
Závin sme hrali. Zavinuli sme sa, aj sa rozvinuli (keď sme spadli). Idea hry mi unikla, ale hlavne, že je sranda. Potom sme hrali niečo ako „postavíme sa do kruhu, chytíme sa za pravú ruku, potom za ľavú ruku a snažíme sa rozmotať“. Hra podporuje logické myslenie a dokonale precvičí kĺby.
Z tejto etapy si veľa nepamätám. Šli sme cez les, lúku, pŕhľavu, bodliaky a ešte neviem čo... Prišli sme na asfaltku. Tu sme mali zhodiť vaky, prezuť sa do nejakej ľahšej obuvy, zaviazať si oči a pochytať sa za ruky. Tak sme zhodili vaky, prezuli sa do nejakej ľahšej obuvy, zaviazali sme si oči a pochytali sa za ruky. Ako slepý had sme boli vedený hore-dolu, po ceste, tráve... totálne nás zhaluzili. Potom nás rozpojili a previedli cez potok. Cez potok rozumej - cez VODU!!!
Mám zaviazané oči a taký divný pocit, že mám mokré mohy, sedím pri ohni a v rukách zvieram šálku s čajom.
Oči mi rozviazali. A naozaj! Natíska sa otázka – som prorok? :)
Sme sa vybalili v „našej“ Dreveničke na poschodí (skôr na povale :) ). Z plátkov vosku sme si vyrobili sviečky a schránky na poštu (tie už nie z vosku - okrem Macíka). Mne pomohol so schránkou Tóno. Vďaka, Tony!!!
Zapálili sme posvätný oheň, ktorý nesmie vyhasnúť.
Boli sme poučený (poučený?) o bezpečnosti pri práci na železničke (nenechávať náradie na koľajach a uskočiť vždy, keď ide vláčik).
Šli sme spať.
4. deň (2. 8. 1999)
Sme sa zobudili, umyli, osušili a napapali.
Zaviedli sme novú inštitúciu – Anjelikov (Anjelik – milá a príjemná nadpozemská bytosť s krídlami, väčšinou oblečená v dlhej bielej košeli. Niekedy s palmenným mečom. Pozn. aut.). Každé ráno sme si vyžrebovali z klobúka jedno meno. Tomuto človeku sme potom robili Anjelika. Čiže sme sa o ňho starali, ako sme najlepšie vedeli.
Vyrazili sme pešo (pešo!!!) do Balogu. Cestou sme obdivovali krásy prírody a lapače lykožrútov. Ťahal som káričku so smeťami (koľká pocta :) ).
Na krk mi zavesili kliniec na žltom motúziku. Vraj som sa pri práci neusmieval! Hromdotoho, veď sme ešte ani nezačali robiť! A vôbec, kto sa pri práci usmieva?! Hádam len Cindy Crawford. A pri takej práci by som sa usmieval aj aj! Kliniec som mal zavesiť na krk prvému nešťastníkovi, u ktorého nezbadám úsmev počas práce. Ale, ako na potvoru, mne sa táto dekadentná ozdoba tak zapáčila, že som si ju chcel nechať. Aj som si ju nechal.
V Balogu sme sa rozdelili na niekoľko parcovných skupín. Maľovali sa značky, robil sa a maľoval sa plot, umývali sa okná na vláčiku. Ja som sa (ako obvykle :) ) práci vyhol. Teda, zatiaľ. Lebo práve keď som sa zronený uložil do tieňa a urobil si pohodlie, práca sa našla. A ešte aká! Rozdali nám špachtle a mali sme škrabať omietku zo steny. No je to vôbec možné?! Ja som presne kôli tejto robote zmizol z domu do tábora, aby som sa jej vyhol, a tu bác ho! Robím ju 130 km od domu. Čo sa má stať, sa aj stane... Začimam byť fatalista.
Škriabeme stenu.
Práve keď sme desiatovali, prišla Markíza (tá televízia) a točila nás. Tóči ma télka!!!
Bol som obvinený, že kazím hru, lebo som kliniec nikomu na krk nezavesil. Tak som ho promptne zavesil na krk Tónovi, ktorý bol práve po ruke (Tóno, aj kliniec).
Kusisko steny sme oškrabali, nasadli sme na Aviu a odviezli sa do Dreveničky.
Hrali sme haluzné hry. Balogské rugby, Vydrovský masaker, Veľká vláčiková tragédia... Skoro sme sa pri nich pozabíjali. Ale aspoň bolo veselo. :)
Povečerali sme (lahodná krupicová kaša). Mňam.
Po večeri sme hrali divadlo. Bábkové, normále, a pantomímu. Početnú divácku verejnosť očaril hviezdny herecký výkon iGigi-ho. V tých bielych šatách bol fakt úžasný.
Plní dojmov z predstavení sme šli „do hajan“.
5. deň (3. 8. 1999)
Vstali sme. Rozcvička nebola. Nabalili sme sa naľahko (ešus, plavky, sviečky, pršiplášť). (sviečky – kedže sme išli všetci preč z tábora, museli sme si zobrať posvätný oheň so sebou. Pozn. aut.)
Áviou nás odviezli do Balogu. Z Balogu sme šli na trať (vláčikom). Tam nás vysadili.
Rozdali náradie.
Makáme (vyberáme podvaly (staré), dávame podvaly (nové), podbíjame podvaly, a tak...). (podval – to drevo, ktoré je pod kolanicami. Pozn. aut.)
Prišiel vláčik, na vláčiku Macík a priniesla nám jogurtíky a rohlíky. Chvílu sa nič nedialo. A potom sa rozpútala jogurtová vojna. Sodoma-Gomora, velebnosti... Keď sa minuli jogurty, oblievali sme sa vodou.
Cez prestávku sme sa hrali s INEX-ákmi (medzinárodný tábor). Mič moc.
Makáme ďalej. Lietam hore-dole „jak fretka“.
Nosíme (s Evkou) staré_hnilé_červotočmirozožraté_spráchnivené_noprosteodporné podvaly na jednu kopu, že oni (Stingo&Comp.) ich potom niekam odnesú.
Nasadli sme do vláčiku a vezieme sa na zastávku Svätý Ján. Vystúpili sme. Naobedovali sme sa (rajčinová polievka a rizoto). Po obede som si strihol s Dadou o ešus a PREHRAL SOM!!! Ja! To sa ešte nikdy predtým a ani potom nestalo.
Prezliekli sme sa do plaviek (baby sa šli prezliecť do vagóna, ktorý po chvíli aj s vláčikom odišiel - ale ujovia železničiari nám ich za chvíľu aj s ospravedlnením vrátili :) ) a začali sme súťažiť.
Rozdelili sme sa na štyri šesťčlenné družstvá (jednotné roľnícke :) ). Lebo bolo 6 úloh :
1. vyšplhať po lane na útes,
2. ztrtúliť po lane z útesu a pristáť po kolená vo vode (trtúlenie – pohyb smrom dole. Pozn. aut.),
3. preplahočiť sa proti prúdu cez potok,
4. pretrmácať sa od potoka až na most,
5. preliepať sa cez vagóny na moste a zlaňovať do potoka,
6. a najdôležitejšia časť – prejsť po prúde popod most s cez taký kanál s dravým prúdom a priniesť štafetový kolík do cieľa (štafetový kolík som nespomínal?). Tak túto časť som samozrejme absolvoval JA.Keď sme dohrali, nastúpili sme na vláčik domenkov. Vláčik šiel, šiel, šiel, nešiel, šiel, nešiel, šiel, nešiel a nakoniec zostal stáť ani (pa)prikovaný. Na vysielačke nikto nebol a tak šiel, šiel, šiel vláčikovodič Medveď stopovať. Asi tretie auto mu nakoniec zastavilo a odviezlo ho preč.
Vláčik naštastie zastavil pri miestnom futbalovom ihrisku. Tak sme vyliezli von a zahrali sme si priateľský zápas s miestnymi šarvancami. Prehrali sme 2:4.
Zmeniť nepriaznivé skóre nám zabránil príchod ďalšej lokomotívy (volala sa Lienka), ktorá nás odtiahla do Balogu.
Z Balogu sme šli do tábora pešo.
Ďalšie záznamy z tohoto dňa sa nezachovali. Ale určite sme šli večer spať.
Pokračovanie niekedy nabudúce...
