6. deň (4. 8. 1999)
Ráno nás Tomi veľmi príjemne zobudil.
Priviezli "naše" staré podvaly. Ponosili sme ich do tábora. Stali sa z nich chodníčky ku Studničke a Latríne.
Rozdelili sme sa na dve skupiny. My sme išli dokončovať detský areál. Ostatní šli do Balogu.
Do areálu sme ponosili z Avie drevá (dĺhé a ťážké).
Drevá sme zložili.
Drevá nás zložili. Oddychujeme.
Pília sa tie drevá. Ja nepílim. Sedím na nich, aby sa nehýbali (tie drevá).
Z čista jasna sa zjavila Blška. (Blška - taká malá čiernobiela cica. Pozn. aut.). Dagy je z nej celá paf.
Po príchode desiatej (desiaty? - no proste jedla) pracovná morálka upadla. Šli sme sa kúpať (voda bola totálne ľadová) a namazali sme sa (Ja, Wolta a Gabi) od krku až po päty blatom. A to som sa doma dušoval, keď som videl takýto obrážťok na plagáte, že k tomu by ma teda ozaj nikto neprinútil. Nikto ma neprinútil - urobil som to DOBROVOĽNE!!! No so mormálny?! Prosím, nevyjadruj sa, to bola len rečnícka otázka... Ti poviem, zábava "jak sviňa". Potom sme ležali na ceste a sušili sme si na sebe to blato. Bolo to dosť nebezpečné, lebo s cestou sme, podľa môjho gusta, až priveľmi splývali. Potom sme to blato so seba zmyli. A ani voda v potoku sa už nezdala byť taká studená.
V nasledujúcich momentoch sme šmarili Dagy do potoka (lebo ...ani voda v potoku sa už nezdala byť taká studená...), stratil som svoj Gandalfovský prívesok a našiel som cudzí nožík.
Prišla balocká časť, odniesli sme popílemé aj nepopílené drevá do lesa (som expert v nosení dreva do lesa) a odišli sme na obed.
Obed sa pretiahol až do večere (lebo sa zrobili marhuľové gule a bolo s nimi véľa problémov). Čas sme si krátili skákaním z rebríka do roztvorených náručí ľudkov, ktorý pod rebríkom stáli. Skoro som sa onô od strachu. Ale skočil som si. Život mi preletel pred očami a zem mi priletela pred nos. Ani airbag by nebol mäkší ako to množstvo rúk, ktoré ma zachytilo. Všetky adrenalínové športy môžu ísť do kelu.
A večere stále nieto. Tak hráme Twister. Dokonca turnaj v Twisteri. Absolútnym šampiónom BTC '99 sa stal Stanley (BTC - Balog Twister Cup. Pozn. aut.).
A večere stále nieto. Sedíme okolo ohniska a lačnými očami pozorujeme gule, ktoré stále nechcú vyplávať na hladinu. Záhade sa prišlo na koreň - marhuľové gule sa prilepili na dno hrnca. Šíria sa správy, že už čoskoro...
A večere stále nieto (Panebože, pomaly to začína byť napínavé!). Rozdali sme si tabuľky s menami rozprávkových postavičiek a mali sme uhádnuť, čo sme zač. Ja som bol Včielka Maja.
Po večeri (napriek rôznym fámam marhuľové gule naozaj existujú!!!) sme sa dozvedeli, že nám po lese behá drak (aspoň že sa zjavil až po večeri). Reku, Čo s ním?, pýtali sme sa. Zabiť!, ich odpoveď znela. Rozdelili sme sa na skupiny, vyzbrojili baterkami a vyrazili sme. Každú hlavu predstavoval papierčok, ktorý sme mali zuerst nájsť, potom prelúštiť a všetkých sedem hláv (či papierikov, či čo - lebo to bol sedemhlavý drak) trebalo priniesť do HQ (HQ - headquarter, angl. - hlavný štáb, aplikované na naše pomery = Drevenička. Pozn. aut.).
Od toľkého hľadania som mal topánky úplne premočené dračou krvou (alebo to bola večerná rosa?). Ale draka sme zabili. Ako tretí v poradí.
Za zabitie draka sme boli večer všetci pasovaní za Rytierov Bielej kamélie.
Začala mi služba. S Macíkom sme umývali riad po večeri. Do vody nám padla baterka. Našiel som ju - svietila. Hmm, ale toto... Umývali sme ďalej. Odplávala nám špongia. Aj tá sa našla. Keďže už nemalo čo odplávať (hrnce sme si strážili), riad sme konečne doumývali. Potom sme sa starali o oheň.
Skončila mi služba. Čítal som knihu, čo mi požičal Tóno - B. Shaw: Temná noc v ríši hračiek. Perféktne sci-fi.
Šiel som spať.
7. deň (5. 8. 1999)
Zobudila a z teplých spacáčikov nás bezcitne vyhnala Fialka. Proti chorobe nám na líce a čelo nakreslila srdiečko - to akože očkovanie.
Zaviedli sme ďalšiu inštitúciu - Čertíkov (čertík - presný opak Anjelika. Pozri heslo "Anjelik". Pozn. aut.). Čiže sme sa snažili čo najviac znepríjemniť život tomu, koho meno sme si vyžrebovali z klobúka. Žrebovanie prebehlo podľa platných previdiel nášho tábora a uskutočnilo sa, samozrejme, bez prítomnosti akéhokoľvek notára.
Zostal som v Dreveničke a sekal a rúbal a pílil som drevo na oheň. Ešte som stihol behnúť do detského areálu a nájsť svoj Gandalfovský prívesok.
Je čas na desiatu.
Kubko dostaval prístrešok pre drevo. Ôsmy div sveta, čo dodať.
Dnes som si urobil hygienický deň - konečne som sa okúpal a umyl si vlasy a oholil som sa (okuliare mi pri tom spadli do potoka, ale v lovení vecí z vody už mám nejaké skúsenosti :) ). No, úplne iný človek!!!
BOL som chvíľu čistý!!! Dagy na mňa vyliala misku plnú toho najkvalitnejšieho blata (ako sa sama neskôr vyjadrila), potom ma Tomi oblial vodou, potom ma Dada zamúčila, potom ma ktosi znovu oblial, potom... si už nepamätám, ale deň ešte nekončí... Kaktus vytentoval Linde topánku na Ešusovník (Ešusovník - suchý pahýľ s veľkým množstvom vetvičiek, na ktoré sa vešajú po umytí ešusy, aby uschli. Pôvodné určenie neznáme - asi strom. Pozn. aut.). A tak, pomaly si tu žijeme... Z tohto vidieť, ako sa čertíci činili.
"Tak toto som nečakala!" Súťažíme vo veľmo divnej hre, že "Fínska stezka (chodník?)". Rozdelili sme sa na dvojice. Mali sme si obuť ľahkú obuv. Tak som si obul šľapky. Ja a Katka bežíme prví. Hneď na začiatku som stratil svoju ľahkú obuv v potoku (odplávala, obetavo mi ju zachránil Pali) - behal som po lese, ihličí, konárikoch, blate, močarinách úplne bosý. Ešte že Katka vedela, kadiaľ ísť. Po ružových krepých krepovaných papierčokoch sme sa dostali k rúre, ktorá viedla popod cestu. Bola dlhá asi 5 m, s priemerom asi 60 cm. A na dne (asi 10 cm) bola odporná slizká studená stuchnutá voda plná slizkých zelených a hnedých rastlín v pokročilom štádiu rozkladu a plná blata a... no proste SAJRAJTU!!! Tadiaľ sme sa museli preplaziť. Tak sme sa preplazili. V ústach som mal ešte oranžový obal z vajíška Kinder Surprise © (v ňom bola živá voda, ktorú sme dostali asi v polovici našej (pere)púte a mali sme ju dopraviť až do cieľa). Po vysrtčení hlavy z rúry Tomi každému natrel xicht tým SAJRAJTOM. No prote BOMBA.
Po tábore sa roznieslo, že v tej rúre boli aj konské ho... trus.
Po prejdení cieľom som bol mokrý, špinavý, smradľavý a naštvaný na celý svet. Ale rýchlo ma to prešlo. Hlavne, keď som uvidel ostatných. Poniektorý vyzerali ešte horšie jako ja (a ja som si myslel, že to sa už nedá :) ). Nuž čo, škodoradosť, najväčšia radosť.
Začal som sa však obávať večera. Lebo ráno som zo seba zmyl prach ciest. Pre obedom som sa od blata umyl. Po obede od ho... trusu. A večer sa blíži...
Ozaj, vo "fínskej stezke" sme skončili siedmy (z jedenástich). Som spokojný. Ako-tak.
Sedíme pri ohni, sušíme sa, Gigi a Jordi češú Zorkine zlaté vlasy (tri zlaté vlasy deda Vševeda :) ) a táborom sa šíria buričské myšlienky - uvrhnúť Tomiho do Temnoty večnej, Ohňa pekelného, Kotla veľkoobjemového a Oleja vriaceho. Čiže chytiť Tomiho a hodiť ho do potoka. Ale On ako keby predtuchu mal tajomnú, von zo svojho pelechu sa vyjsť neodvážil. I stalo sa, č sa stať nemalo - Tomiho sme napokon do potoka nehodili.
So Stanley-im pílime drevo.
Na večeru sme mali zemiakovú kašu a sójové mäso!!! Sójové mäso - dobrá haluz, čo?
To sójové mäso nebolo nič moc.
Začala mi služba (Na túto etapu svojho života nie som veľmo hrdý).
O polnoci sme sa vybrali INEX-ákom ukradnúť vlajku - vraj to je už taká tradícia, či čo. Prišli sme pred ich tábor. Tomi s Luciou šli do tábora a vzali vlajku. Potom sme vtrhli do tábora aj my ostatný a zaspievali sme im tam slovenskú hymnu. Nasledovala divoká naháňačka cez púšte a džungľu. Nechytili ma.
V tábore sme zistili, že vlajka, ktorú sme zvesili v ICH tábore je NAŠA vlastná vlajka!!! Nechápem... Ale máme aj ich vlajku. Nechápem ešte viac... Zajali Janku a Eriku.
Janka a Erika sa vrátili. Bez baterky. Tú nechali INEX-ákom ako zálohu.
Šlo sa spať.
Ale aj tak nechápem, ako...
8. deň (6. 8. 1999)
Vstali sme, napapali sa a vyrazili. Zasa sme sa rozdelili na dve skupiny. My sme šli tradične do detského areálu, dokončiť "náš" vláčik.
Vláčik sme dokončili - vyzerá super!!! Chcel som sa opaľovať. Natrel som sa opalovacím krémom a na slniečku som zaspinkal. Hromdotoho! Baby (Evka a Dagy a možno ešte niekto (niečo?!)) ma natreli farbami, ktorými sme maľovali vláčik. Som zeleno-modro-žlto-biely.
Za úlohu sme mali vyrobiť darček človeku, ktorého sme si ráno vyžrebovali z klobúka. Tak sme makali.
Okolo poludnia (čiže asi o 15°°) sme vyrazili do Balogu. Mali sme urobiť dobrý skutok a vymeniť hlinenú korálku za niečo... za niečo... za niečo... no proste, za niečo iné.
Oškrabal som zo seba farbu - ešte dobre, že som bol nakrémovaný, inak by to nebolo také ľahké.
Dobrý skutok sme urobili - pozametali sme s Pavúkom pred kostolom. Korálku som vymenil na Obecnom úrade za pero. Žlté.
Konečne sme sa dozvedeli pravdu o Záhade s Vlajkou. Počas MOJEJ služby, priamo pod MOJIM nosom NAŠU vlajku istá revolučno-anarchistická skupina (Tomi, Lucia, Gigi, Ludečka, Jordi a neviem ešte kto všetko) stiahla zo stožiara, vkradla sa do tábora INEX-ákov, zvesila ICH vlajku a na jej miesto zavesila NAŠU vlajku. Tak preto sme... A toto sa stalo počas MOJEJ služby!!! (Starec, ide to s tebou dole vodou... Pozn. aut.)
Sedíme pred poslednou oficiálnou večerou (vraj niečo veľkolepé, vravia veteráni) a čakáme na ňu. Píšeme si poštu. Maco práve vylial lavór plný pudingu. Éch, aby ho onô (mysleli sme si vtedy). Ale toto!!! Ľudia jedia ten puding priamo zo zeme! Som teda starý humusák, ale toto prekvapilo aj mňa.
Večera bola - zemiakový šalát a niečo ako sójové fašírky, alebo "kerá oná" (bližší pôvod som radšej nezisťoval - čo hlava nevie, to žalúdok nebolí :) ).
V ohni sme zničili Prsteň.
Urobili sme sviečkový sprievod. Dostali sme darčeky. A tričká. A prívesky. A všetko... Bolo to krásne.
Prišli INEX-áci. Chceli naspäť svoju vlajku. Zatancovali, zahrali, zaspievali, obliali nás vodou. Vlajku sme im spálili. Tak odišli.
O 2°° (ráno) bolo prekvapenie - OBŽIERAČKA. Prebiehala nasledovne: na stole sa zjavili taniere, misy a torty (Vierka oslavovala narodky. Hépy bérzdej tú jú... Pozn. aut.). My sme chodili dookola a jedli, čo hrdlo ráči (melóny, arašidy, strúhanú mrkvu, chrumky, torty, strúhané jablká - a mal byť aj ten puding. Vďaka Macovi, že nebol. To by nám bolo ozaj fest zle.).
Chodili sme dokola okolo stola, kto nežul či jednoducho nevládal, vypadol. Po jeden a pol hodine sme zostali pri stole len Dada, Lucia a ja. A zásoby strúhanej mrkvy sa povážlivo míňali. Vravím si: "Keď padne mrkva, padne aj Mirec". Aj sa tak stalo. Skúsil som to potom aj s tým zemiakovým šalátom, ale nejako sa s mrkvičkou nechceli zniesť. To už bolo na môj ťažko skúšaný žalúdok ozaj priveľa. Po hodine a 45 minutách sústavného jedenia a chodenia som to vzdal. O štvrtej ráno som zaľahol.
Pokračovanie niekedy nabudúce...
